Občas to vyznieva, akoby sa všetky problémy ľudstva dali vyjadriť pojmami rýchlo a pomaly. Hovoríme o tempe ekonomiky, na olympiáde fandíme rýchlosti, vyzývame na spomalenie životného štýlu, no zároveň nás prenasleduje hrôza z postupného spomaľovania vlastného organizmu. Je rýchlosť dobrá alebo zlá? Je pomalosť hendikep alebo žiaduci cieľ?

Diskusia o odsúdení ruských pankeriek opakuje stereotyp, pri ktorom sa takmer ani jeden spor liberálnejších a konzervatívnejších ľudí neopiera o fakticitu, ale skôr o emócie.

Vždy, keď sa prichytím, ako odvrávam televízii, cítim sa nesvoj. Znamená to totiž, že videné ma zasiahlo natoľko intenzívne, že sa s ním bez slov nedokážem vyrovnať. Nadávam. A okrem toho táram, čím sa dopúšťam rovnakého hriechu, ako tí ľudia na druhej strane, v telke, tí, čo ma vytáčajú natoľko, že ich verbálne vyčíňanie nedokážem obísť mlčaním.

Detstvo som prežil na rozhraní židovského a cigánskeho geta v bratislavskom Podhradí. Kráľom tam bol Kajto. Svalnatý, inteligentný, prirodzená autorita. Prešlo veľa rokov a jednej noci som sa vracal odkiaľsi s bratom Egonom. Stretli sme Kajta a chvíľu sme len tak kecali. Povedal vtedy: „To, čomu sa hovorí riešenie cigánskeho problému, je likvidácia Cigánov.“ To mohol byť začiatok osemdesiatych rokov.

Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

Pocit, že čím častejšie a hlasnejšie premiér o úsporách hovorí, tým nejasnejšie sú jeho ozajstné úmysly, je zatiaľ len predtuchou. Proti kompaktu z Bruselu, ktorému prisahá poslušnosť, stoja nepriame signály, ktoré sa nedajú prepočuť.

Moderný vek je okrem iného vekom čoraz častejších a presnejších meraní. Meriame zdravotné dáta, zloženie potravín, výkonnosť prevádzok v priemysle, kvalitu vzdelania. Čím častejšie meriame, tým viac si uvedomujeme, že niektoré merania sú nepresné, a tiež, že číslami často nezachytíme celú realitu. Čísla však vystihujú aspoň časť skutočnosti, a preto ich stále spresňujeme.

Prvá poľská republika bola svojou rozlohou obrovským európskym štátom, svojím politickým usporiadaním bola alternatívou k západnému poňatiu západných absolutistických monarchií. O tom, čím bola táto republika v časoch svojej slávy, prečo zanikla a aké je jej dedičstvo, píše Maciej Ruczaj.

Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Pred dvesto rokmi zaútočil Napoleon na Rusko a odišiel porazený. O jeden a pol storočia sa to zopakovalo s Hitlerom. O čom svedčia tieto slávne pochody a ešte slávnejšie vojenské prehry? A v čom by sa z toho mal poučiť dnešný Západ? Píše David Goldman.