Česko a Slovensko si v nedeľu pripomínajú Deň boja za slobodu a demokraciu a tiež Medzinárodný deň študentstva.

Čo sa zmenilo od Novembra 1989? Čo zostalo? V čo sme vtedy dúfali, a o čo nám ide dnes? Aké sú úspechy a neúspechy? Odpovedajú osobnosti a aktéri revolučných udalostí.

Do Prahy chodíme s manželkou 17. novembra už dlho. Raz sme išli náhodou a ostali sme úprimne prekvapení. Na rozdiel od oficiálnych aj neoficiálnych, ale predsa oddelených akcií na oslavu Novembra 89, na ktoré sme boli zvyknutí z Bratislavy, zdalo sa, že oslavou Novembra žije celá Praha. Odvtedy sa pre nás návšteva Prahy 17. novembra stala každoročnou tradíciou.

Bolo to také zvláštne okrúhle výročie Nežnej revolúcie. Určite som nebol sám, komu (bez akejkoľvek rezignácie) napadlo, že ideály Novembra prehrali. Že zlo, ktoré sme odplašili z našej krajiny sa vrátilo, teraz sa mstí za všetky tie roky a pravda a láska sa krčí niekde v podzemnom kryte.

Už viackrát, a v týchto dňoch novembrových spomienok nadovšetko, som sa pristihol pri tom, že míňam nadmieru energie na prinútenie sa k optimizmu, na „vyžmýkanie“ posledných zvyškov viery v možnosť nejakej zmeny k lepšiemu. Nie zázračného skoku do svetlého zajtrajška. Stačilo by, keby sa prelomil ten bludný kruh prehlbujúceho sa úpadku.

Polícia v demokratických krajinách pomáha a chráni. V autokraciách je slúžkou moci. Nedávno nami otriasla vražda neagresívneho človeka bez domova policajtom. Bolo to zlyhanie jednotlivca alebo systémová chyba? Budeme sa báť „príslušníkov“ úplne bez príčiny ako za bývalého režimu?