Keď sa po štyroch rokoch zmení vláda a vy máte pocit, že to bude lepšie, musí nastať rozčarovanie. Musí. Mnoho vecí totiž nezáleží na politikoch, zároveň, žiaľ, veľa vecí áno. Príliš veľa vecí. Keďže máme slobodné voľby iba krátky čas, iba päť normálnych volebných období, nie sme zvyknutí na to znovuobjavovanie, že aj tí sympatickejší sú stále len politici so všetkým, čo k tomu patrí – aj v kladnom slova zmysle. A preto to často preháňame.

Milana Šimečku som videl prvý raz v živote v sobotu 18. novembra 1989 u Ivana Kadlečíka. Historicky bolo o päť minút dvanásť, ale keď sme prichádzali do Pukanca, ešte sme to nevedeli.

Na prvých piatich miestach britského rebríčka bolo minulý týždeň päť mien: Arcade Fire, The Wanted, Eminem a Ne-Yo. Tu predsa niečo nesedí. Kanadská skupina Arcade Fire, ktorá minulý týždeň vyhrala s novým albumom The Suburbrs vôbec prvýkrát britskú hitparádu, pôsobí medzi popovým spotrebným tovarom ako päsť na oko. Ešte zaujímavejšie je, že táto partia hrá hudbu, ktorá s moderným svetom nemá veľa spoločného.

Portishead: Dummy Go!, Discs 1994

Pôvodne som chcela hovoriť o albume Sufjana Stevensa Greetings From Michigan/The Great Lake State (Rough Trade r. 2004), ktorý patrí medzi mojich favoritov z radu folkového revivalu.

Cornelius: Fantasma, Matador, 1997

Ron Sexsmith: Blue Boy, Cooking Vinyl 2001

IVA BITTOVÁ A VLADIMÍR VÁCLAVEK: BÍLÉ INFERNO, INDIES RECORDS 1997

Tak tu sa nočný pokoj rozhodne nedodržiava. Dvanásta už odbila, ale pouličný newyorleanský jugband sa až teraz dostáva do vyšších obrátok.

Ak by sme boli túto istú cestu podnikli pred sto rokmi, neboli by sme prekročili hranice jedného štátu. V roku 2010 sme sa pohybovali v piatich krajinách.