Priateľ, ktorý nedávno prvýkrát navštívil Kubu, sa ma spýtal, prečo vláda nezastaví nelegálnu distribúciu takzvaných audiovizuálnych balíčkov. „Stačí, aby zistili, kto ich robí a kto predáva a môžu to zastaviť,“ špekuloval predo mnou mladý muž. Pripomenula som mu dielo Fuenteovejuna od Lope de Vegu. Španielsky dramatik v troch dejstvách opisuje, ako sa mesto vzbúrilo proti zneužitiu moci. Vidiečania sa zjednotia proti nespravodlivosti a spolu sa chopia zodpovednosti za smrť miestneho despotu. „Kto zabil veliteľa? Fuenteovejuna, señor,” dozvedáme sa z divadla zlatého obdobia. A prenášame to do praxe aj dnes, minimálne vtedy, keď sťahujeme, kopírujeme a distribuujeme rôzne programy a dokumenty.

Človek otvorí fľaštičku s čírou tekutinou a zrazu mu do nosa vkĺzne esencia toho najrozpálenejšieho leta. Cítiť v nej prach na cestách, tichý pohyb stebiel trávy, no najmä mäkký dotyk padajúcich červenožltých lupeňov. To všetko skrýva ružová voda.

Rastie na piesčitých pôdach s dostatkom slnka, predovšetkým v Stredomorí. No aj u nás sa mu mimoriadne dobre darí. Vďaka svojej prenikavej, sladkasto záhrobnej vôni patrí medzi najobletovanejšie bylinky sveta. Tymián je totiž láska na prvý pohľad.

Včera som videl večerné správy. A po nich unikátny dokument o hitlerovskej vyšinutosti a posadnutosti v rámci svetovej vojny! Som toho plný. Cítim, že pach smrti nás obchádza horšie ako bezhlaví motorkári, predbiehajúci gazdu s vozom sena, z ktorého mu trčí kosa. Zdá sa, že ľudsky zorganizovaná smrť je pre kresťanskú morálku tabu.

L. Kováč, Pišút, Slobodník, Kučera, R. Kováč, Paška, Harach, Slavkovská, Ftáčnik, Ponický, Fronc, Szigeti, Mikolaj, Jurzyca, Čaplovič. Ministrov školstva od decembra 1989 by mali problém vymenovať spamäti aj ministerskí úradníci. Dušan Čaplovič však bol v čomsi výnimočným ministrom. Od nástupu do funkcie v apríli 2012 sa mu podarilo k školstvu pritiahnuť pozornosť verejnosti, a to prakticky po prvý raz za posledných 25 rokov. Vrcholom tejto pozornosti bol štrajk učiteľov na jeseň 2012 a isté sympatie verejnosti s učiteľským stavom.

Iba jedna Prezident Andrej Kiska odmietol s výnimkou jednej sudkyne všetky návrhy na ústavných sudcov, ktoré mu schválila parlamentná väčšina Smeru. Za sudkyňu Ústavného súdu Kiska vymenuje len doterajšiu sudkyňu Najvyššieho súdu Janu Baricovu, ktorú navrhol Štefan Harabin. Na ostatných kandidátoch prezidentovi prekážalo, že sa v ich prípade nedá potvrdiť, že by sa doteraz „objektívne preukázateľným spôsobom prakticky či teoreticky venovali ústavnému súdnictvu a ústavnému právu.“

Dňa 25. júna 2014 sa na generálnej audiencii vo Vatikáne stretol arcibiskup Róbert Bezák s pápežom Františkom. Arcibiskup Bezák povedal Svätému Otcovi, že mu poslal viacero listov prostredníctvom kardinálov a ľudí, ktorí majú k nemu priamy prístup, ale nedostal žiadnu odpoveď. Pápež František mu odvetil: „Ja som žiadny list od vás nedostal“.

Na rozdiel od ostatných politických biznismenov spĺňa Miroslav Výboh predpoklady, aby mu premiér mohol zveriť aj komplikovanejšie operácie. Pre biznismenov, ktorí sa spoliehajú na kontakty s politikmi, sa ujal výraz oligarchovia. Importovali sme ho z Ruska a Ukrajiny. Tam to však má majestátnejší nádych. Politickí biznismeni sú tam systémovými prvkami vo fungovaní krajiny. Niečo ako stavovské zriadenie. Keď ruský prezident Vladimír Putin potreboval demonštrovať, že bojuje proti kríze, všetkých ich dal nastúpiť, pred kamerami im vynadal a a dal im podpísať dohodu o zachovaní pracovných miest. Naši oligarchovia sú len politickí zlatokopi.

Nechcem síce živiť chýry, že sa Srbsko scvrkne ešte väčšmi, ale správy belehradských novín Politika ma postavili do pozoru: píše sa tu, ako istý moslim z regiónu Sandžak pred súdom tvrdil, že ani trochu nerozumie srbčine. Preto trvá na svojom práve na tlmočníka, ktorý by mu všetko prekladal do bosniančiny, jeho materinského jazyka. Keďže srbčina a bosniančina sú len dve pomenovania pre ten istý jazyk, zápisnica z pojednávania pôsobí ako absurdná dráma.

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.