Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

V Nemecku je nezamestnanosť na úrovni 5,3 percenta a priemerný plat 3 449 euro. Na Slovensku máme 14,2 percentnú nezamestnanosť a priemerný plat 824 euro. Čo spôsobuje tento rozdiel? Máme to vnímať ako historickú nevyhnutnosť?

Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Ako chlapec som sa cestou z kostola zvykol zastaviť pri dome u krstných rodičov. Pomáhať pri betónovaní. Krstná mama mi vždy riekla: „Choď sa pekne prezliecť do pracovného a potom príď, lebo kto chce byť elegantný vždy, nie je nikdy.“ Myslím, že táto múdrosť platí aj pre iné aspekty života. Kto chce byť vždy pekný, tak jeho peknote neuveria ani v čase, keď by objektívne mala zažiariť. Kto býva permanentne kriticky rozdrapený, nikto ho nezapočuje vtedy, keď bude mať ako jediný pravdu.

Slovakista, prekladateľ a námestník riaditeľa Poľského inštitútu v Bratislave Tomasz Grabiński hovorí, že jeho prácou je propagovať u nás poľskú kultúru a vedu, starať sa o poľských hostí a tiež o všetkých našincov, čo majú záujem o Poľsko.

Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Keď píšu o Ukrajine, používajú jazyk putinovskej propagandy, keď o Amerike, je to ako z päťdesiatych rokov. Čo sa to v Maďarsku deje?

Všetci si pamätáme školské jedálne z detstva, plné hliníkových príborov a zamračených kuchárok. V rodinnej jedálni u Lenky si však potrpia na príjemné prostredie. Jej zamestnancom sa vraj lepšie pracuje, lebo sa majú neustále na čom smiať.

Vo štvrtok sa konečne dočkajú svetovej kinopremiéry Expendables 3, opulentný akčný spektákel, v ktorom Sylvester Stallone tretíkrát okolo seba zhromaždil tie najžiarivejšie akčné hviezdy, aby si vedno spolu všetci zablbli v boji zblízka i zďaleka, chladnými i horúcimi zbraňami v nezmyselnom príbehu.

L. Kováč, Pišút, Slobodník, Kučera, R. Kováč, Paška, Harach, Slavkovská, Ftáčnik, Ponický, Fronc, Szigeti, Mikolaj, Jurzyca, Čaplovič. Ministrov školstva od decembra 1989 by mali problém vymenovať spamäti aj ministerskí úradníci. Dušan Čaplovič však bol v čomsi výnimočným ministrom. Od nástupu do funkcie v apríli 2012 sa mu podarilo k školstvu pritiahnuť pozornosť verejnosti, a to prakticky po prvý raz za posledných 25 rokov. Vrcholom tejto pozornosti bol štrajk učiteľov na jeseň 2012 a isté sympatie verejnosti s učiteľským stavom.