S inšpiráciami hudbou spaghetti westernov sa v posledných rokoch roztrhlo vrece. Počuť ju najmä v oblasti alt-country, folku, surf music, ale aj v iných hudobných žánroch. Kolty opäť strieľajú, kone dupocú, ostrohy cinkajú. Nostalgia za zlatou érou talianskych westernov v hudbe naberá na obrátkach a zasiahla už aj film. Momentálne sme svedkami úspechu Tarantinovho filmu Divoký Django, ktorý pozornosť verejnosti znova upriamuje k spaghetti westernom.

Veľký Gatsby, film, ktorý otváral festival v Cannes a podľa bulváru rozpútal v Amerike novú módnu retro vlnu, sa od 16. mája premieta aj v našich kinách. Aj keby u nás po tomto filme zostala len tá retro vlna, bolo by to fajn. Vkusne oblečených ľudí je akosi čoraz menej.

Nie je mi to úplne po srsti, predávať okato samu seba. Ale keď som zašla až tak ďaleko, že som nechala druhých, nech o mne nakrútia dokument, je to už jedno a nedá mi to neprihriať mu tu teraz polievočku. Takže, áno, do kín teraz prišiel dokument Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami. Prišiel do kín v čase, keď sa môj život turbulentne otočil o 180 stupňov a neostal mi kameň na kameni. Napriek tomu nepadám do priepasti, ale ani nelietam v euforických nebesách. Väčšina filmu je nakrútená v čase, keď som ešte nič netušila. Respektíve tušila, ale nepredpokladala.

Keď novozvolený pápež krátko pred svojou konfirmáciou prepadne úzkosti zo zodpovednosti, príde mu na pomoc psychiater a ateista. Toto nie je scenár najbližších udalostí, Bože uchovaj! Je to len dej filmu Máme pápeža! režiséra Nanniho Morettiho, kde váhajúceho pápeža hrá skvelý Michel Piccoli. Zhodou okolností práve túto stredu ho premietajú v kine Lumière. Niekedy je zhoda okolností najlepší dramaturg a ja som si povedala, že sa ňou tento týždeň budem riadiť.

Niektoré filmy majú svoje pokračovanie. Aj môj zážitok učiteľa zo zdravotnej školy. Tak teda: vedel som, že dievčatá, ktoré bývali v internáte, na víkend cestovali domov. Pritom niektoré využívali autostop, lebo je to rýchlejšie, ušetria a niekedy je to vraj aj celkom vzrušujúce. Tak sme o tom hovorili: o pozitívach a rizikách. Prečítal som ako provokáciu príbeh z čiernej kroniky, v ktorom študentka po návšteve priateľky zmeškala autobus. Hoci bola noc, rozhodla sa stopovať, jeden šofér zastal, no po čase zabočil do lesa, tam ju znásilnil, hodil do krovia a zmizol. Keď ju zúboženú našli, nevedela si spomenúť na tvár ani na auto.

Najprv to vyzeralo, že nový film súrodencov Wachowských a Toma Tykwera Atlas mrakov bude ťažkým prepadákom, no teraz, keď už sa premieta po celom svete, už to s ním tak zle nevyzerá.

Videl som dobrý film, samozrejme, okrem Bonda, ten bol výborný. Vlastne aj film, o ktorom idem písať, je výborný. Volá sa Punk in Africa. Samotná kombinácia punku a Afriky je výborná, punk je totiž jeden z najlepších hudobných štýlov a Afrika je zas jeden zo šiestich najkrajších svetadielov. Mimochodom, odpoveď na otázku, koľko je svetadielov, vyzerá jednoducho, ale ani náhodou jednoduchá nie je. Veď si to skúste preskúmať na internete a uvidíte, koľko interpretácií nájdete, zaujímalo by ma, čo by uznal ako správnu odpoveď môj bývalý spolužiak z vysokej školy profesor Ambrózy, alebo geograf kartograf Marek Hanulík z Považskej Bystrice.

V poľskej spoločnosti sa deje niečo znepokojujúce. Takmer vo všetkých krajinách chodia ľudia do kina na akčné filmy, romantiku alebo komédie. V Poľsku je to inak. V poslednom rebríčku najnavštevovanejších filmov sú tieto tri: Jesteś Bogiem (Si Bohom, príbeh mladého speváka, ktorý spáchal samovraždu), W ciemności (V tme, príbeh z obdobia holokaustu) a Sala samobójców (Miestnosť samovrahov, film o depresii a závislosti). Všetko smutné až stiesňujúce filmy.

Sloboda názorov je ohrozovaná z dvoch strán. Na jednej strane je obmedzovaná, a príkladov je veľa. Niektoré sú naozaj absurdné. Sudkyňa Helena Kožíková zažalovala Rozhlas a televíziu Slovenska za zverejnenie svojej tváre vo filmovom dokumente Zuzany Piussi Nemoc tretej moci o slovenskom súdnictve za samovlády Štefana Harabina. Ten film je pravdivý a trpký, dnes oveľa trpkejší ako pred rokom. Lebo, ak vtedy aj bol o nádeji na spravodlivosť a kládol si otázku, či a ako ju možno dosiahnuť, dnes z neho vyžaruje beznádej, že na Slovensku je spravodlivosť nemožná a že je to trvalý stav. Mentálne pochádza trestné oznámenie vtedajšej členky Súdnej rady Kožíkovej „vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“ z útrob komunistického režimu, pre ktorý bolo trestanie slobody názorov pracovnou náplňou.

Skyfall, dvadsiata tretia oficiálna bondovka, tak dôsledne predstiera, že je dobrým filmom, až recenzent riskuje, že sa celkom znemožní, keď bude tvrdiť, že nie je.