Cestovateľ Ľudo Jambrich mi kedysi vysvetlil, že je zásadný rozdiel medzi cestovateľskými zážitkami, ak idete sám, v dvojici či vo väčšej skupine. Dvojica je najprirodzenejšia jednotka a dvojicu cestovateľov opačného pohlavia vníma okolie najpriateľskejšie. Pri stopovaní vám zastavia ako prvým a ľudia sa na vás budú najviac usmievať, lebo budú mať pocit, že o vás už niečo vedia: ste, skrátka, romantická dvojica na romantickom výlete. Je jedno, či je to pravda, a ak náhodou nie je, aj tak vás rýchlo prestane baviť to vysvetľovať. Ľahko sa dáte do kontaktu s miestnymi, ale ktokoľvek miestny predsa len začne byť v určitom momente trochu „navyše“.

Inaugurujú prezidenta. Ako na povel, na nejaký imaginárny výstrel z dela, náš syn sa prvýkrát pohne dopredu. Začína sa plaziť. Po celom byte. Naberá na rýchlosti. Žasneme. A do toho nový prezident s rukou na Ústave. Dejinný okamih. Pozerám sa po byte a tŕpnem. Hoci sme odstránili všetky nebezpečné veci, do zástrčiek napchali detské poistky, elektrické šnúry schovali pod koberec, všade vidím len samé nástrahy. Nový prezident prednáša prejav. A hneď pri ňom tá hrôzostrašná Macejková a Fico v prvom rade so sileným úsmevom niekomu niečo šepká. Ach, bože.

Všetko sa hýbe akosi sťažka, nemotorne. Ešte aj tomu slnku to trvá, kým sa dostane tam hore o čosi dlhšie, než normálne. Hodinky nepoznajú, čo je presnosť a minútová ručička sa zasekla. Dohodnúť si stretnutie o trištvrte znamená, že ste pedant, ktorý sa niekam ponáhľa. Čas je hustý ako džem z guávy, v ktorom je príliš veľa cukru.

Určite ste už počuli, že keď necháme padať mačku z rozumnej výšky na zem, dopadne vždy na nohy. Bez ohľadu na to, v akej polohe ju pustíme. Môžeme ju pustiť aj v polohe s nohami nahor, počas pádu sa stihne rýchlo otočiť a dopadne bezpečne na nohy.

Mladí vravia, že maturita je ako plot, buď ho prelezieš, alebo ťa prehodia. Tí, čo maturitu poctivo vydreli, s banálnosťou toho výroku súhlasiť nebudú. Tí, čo mali viac šťastia ako rozumu, si neskôr zadovážia diplomovku na kľúč, nebudú zabíjať čas vedeckým bádaním, radšej veselo žiť a málo premýšľať. To je obraz Európy, ktorá je čoraz viac zmľandravená, ktorá stráca vytrvalosť a vernosť na ceste, lebo na nej treba aj všeličo odtrpieť.

Akurát čítam o štúdii, ktorá zistila, že človek dosahuje svoj fyzický aj mentálny vrchol vo veku 24 rokov. Úžasné! Miestne médiá publikujú články o tom, ako zakryť šediny pri hľadaní práce a čo si pri tom obliecť, ako hovoriť. Mladí jednoducho vedia všetko lepšie, a ak budete prijateľne cool, možno vás aj zamestnajú. Alebo nie – je to na nich. My štyridsiatnici sme už odpísaní, hoci mnohí z nás statočne investujú do rekonštrukcie vzhľadu. Bez skalpelu a botoxu to vraj ani nejde. A ak nie ste v štyridsiatke finančne za vodou, je takmer isté, že vás čaká temná a ponurá budúcnosť, nápadne podobná čiernobielym filmom o stredovekých morových ranách. Nie, niet nádeje, sociálny darwinizmus postupne všetkých požerie.

Toto je chvíľa, ktorá sa počíta pre históriu: Čo ste robili a hovorili v čase, keď Rusko amputovalo Ukrajine Krym? Na Ukrajine sa zrodilo – hoci možno len na okamih – čosi ako spoločný politický národ a Rusko proti nemu vzápätí použilo Putinovu doktrínu (ak o to ruské menšiny v iných krajinách požiadajú, „môžeme použiť všetky prostriedky na ochranu týchto občanov“).

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Milý Marián Kotleba, keďže si sa už dostal tak ďaleko, ako si sa dostal, a hrozí, že sa dostaneš ešte ďalej, mám k Tebe pár prosieb. Ako občan, aktivista a rojko, dievča, čo navštívilo vyše sto slovenských rómskych osád, pobývalo v chyži s Rómami a delilo sa s nimi o smútky i radosti, mám pre Teba pár informácií, ktoré ty nemáš, pretože si za nimi nikdy neprišiel v mieri.