„Nikto už nerobí nič zadarmo,“ hovorí postava z filmu, ktorý sa práve stal na Kube populárny. Volá sa La película de Ana, Anin film, režíroval ho Daniel Diaz Torres a kubánska filmová asociácia ho označila za náš najlepší film minulého roku. Okrem všetkých cien, ktoré ho určite čakajú, si už stihol zaslúžiť aplauz a ovácie publika.

Zapla som televíziu a videla ženu, ktorá práve rodila. Bola v nemocnici, vďaka kamere to videl celý národ. Hlas redaktorky pritom hovoril o vývoji počtu narodených v minulom roku. Rozmýšľam, či sa niekto tej ženy spýtal, či ju môžu nakrúcať počas pôrodu. Najpravdepodobnejšia odpoveď je, že nie.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

Píše blog, ktorý čítajú milióny ľudí po celom svete a vďaka tomu sa stala najznámejšou tvárou slobodnej Kuby. Nedávno dostala povolenie vycestovať a okrem Brazílie a Mexika navštívila aj Prahu. Má prenikavý pohľad a ohromne dlhé vlasy. Naša stĺpčekárka Yoani Sánchezová.

Cŕn, cŕn, cŕn.. medzinárodným hovorom, prichádzajúcim na Kubu, to trvá vždy večnosť. Akoby mali prekonať nejakú hustú atmosféru. Konečne niekto zdvihne. Je to niekto blízky, komu sa snažím dovolať a spýtať sa na reakcie na vymenovanie Miguela Diaz-Canela ako viceprezidenta Kuby.

Tínedžer píše prstom na zaprášené okno autobusu: umy ma. Matka sa pýta svojho syna, ako vyzerajú záchody v jeho škole a on jej odpovedá, že smrdia tak, že sa tam nedá vojsť. Zubár je hranolčeky pred svojím pacientom a bez toho, že by si umyl ruky, pristúpi k extrakcii. Okoloidúci nechá vytekať horúci syr zo svojej pizze, z ktorého sa vytvorí mláčka mastnoty. Čašník umýva stoly v zmrzlinárni Coppelia a používa pritom páchnucu handru. Sklenené poháre, ktoré posunie nabok, sú ešte špinavé od zle umytého mlieka. Okúzlený turista pije mojito, v ktorom pláva niekoľko kociek ľadu z vody z vodovodu.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Má meno, ktoré evokuje táborenie. Ja som iba Sánchezová. To „ez“ na konci znamená syn, Sanchov syn. Áno, mám rada postavu toho územčistého chlapíka na somárikovi, ktorý sprevádzal dona Kichota. Vážim síce menej ako on a nikdy som nesedela ani na poníkovi, ale aj tak. Ona vyrástla v komforte a v krásnom paláci. Ja som strávila detstvo v hlučnom činžiaku plnom násilia. Ona je sexuologička a psychologička, ja som síce ochutnala slasti aj prekonala útrapy života, ale na nič z toho nemám diplom.