V piatok 24. februára je smutné výročie trvania vojenskej agresie Ruskej federácie na území Ukrajiny. Je to vojna, ktorá síce neprebieha priamo na našom území, ale ktorá sa nás bezprostredne týka. Ako ju na Slovensku po roku vnímame?

Časť Slovenska sa aj tento týždeň hrala na právnikov. Tentokrát v súvislosti s otázkou, či mal mať minister Mikulec bezpečnostnú previerku na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami NATO a EÚ alebo nie. Tak som sa zahrala aj ja.

Zdá sa, že trend spájania politických strán dorazil aj na „druhý breh“. Aj by som sa smiala, ale nie je to veľmi zábavné. Nastupujú totiž bojovníci proti liberálnej demokracii.

Všetci v politike hovoria o spájaní a už je to nuda. Tak som sa rozhodla, že ja dnes budem písať, naopak, o rozchodoch a rozlúčkach.

Čas dozrel, a tak sa môžem zase raz vrátiť k domácej politike. Tú už tradične ovládol aspoň navonok Igor Matovič. Svet podľa Matoviča je však iným svetom než podľa mnohých z nás.

Začal s tým, že odpovedať na otázky nebude.

Na domácom politickom fronte nič nové. Dáme si teda repete – o tom, že sloboda slova nie je absolútna.

Tento týždeň sa mediálna pozornosť výnimočne venovala nielen stále trvajúcej vojenskej agresii Rusov na Ukrajine, ale čomusi, na čo mnohí na Slovensku čakali roky – vzneseniu obvinenia na Roberta Fica a Roberta Kaliňáka. Naozaj sa stmieva nad Súmračnou?

Uplynulý týždeň opäť nebola na domácej parlamentnej scéne núdza o kauzy. Najviac rezonovali dve – vznesenie obvinenia proti poslancovi Sme rodina Martinovi Borguľovi za podplácanie, a rozhodovanie parlamentu o tom, či vydá poslanca Roberta Fica do väzby. Obe tieto kauzy spája téma zbabelosti, o ktorej bude tento článok.

Pani prezidentka vystúpila minulý utorok v parlamente so správou o stave republiky. Tá správa nebola príjemná. A veľmi správne, pretože nežijeme v príjemných časoch ani v príjemnej spoločnosti.