Práve som volala s najmladšou neterou. Dostala svoje prvé vysvedčenie. V podstate ešte neriešila otázku prázdnin, celý školský rok bol pre ňu hrou, ktorú mala rada.

Vždy sa zľaknem, keď počujem o streľbe. Napriek tomu, že strieľať som videla iba na filmovom plátne, viem si živo predstaviť utrpenie, zúfalstvo, strach a všetko, čo sa odohráva v ľuďoch, keď sa okolo nich strieľa.

Počúvala som príbeh jednej ženy. Je vysokoškolsky vzdelaná, má deti, ale má ešte niečo, o čom sa často mlčí. Má manžela tyrana. Človek, ktorému sa rozhodla zveriť svoj život, ale on sklamal jej dôveru. Denne ju bije, ak nepríde v dohodnutom termíne domov, hneď jej volá, deti sú na tom veľmi podobne.

O mnohých veciach si človek myslí, že sa ho netýkajú. Že sa nachádzajú ďaleko za dverami obývačky a pohodlia. No zrazu mi jedna žena povedala, že jej provinciálnu sestru v Južnom Sudáne postrelili.

Nebola som týrané dieťa, napriek tomu si pamätám na dve facky. A dodnes ich vnímam ako výchovné. 

Raz večer mi prišla SMS: Nemohla by si o mne niečo napísať? Písal ju kamarát, ktorý mesiac ležal v nemocnici a už mal všetko prečítané aj rozpozerané, len chodiť stále nemohol. 

Dnes majú moji rodičia 49 rokov. Nie, nemám takých mladých rodičov. Majú 49 spoločných rokov. A to už je každý rok dôvod na oslavu, aj keď to nie je okrúhle výročie.

Často počúvam, že cirkev nič nerobí, mlčí. Neviem sa s tým stotožniť. Stretávam sa s množstvom mladých ľudí, ktorí pracujú pre dobro iných.

Zasa raz sedím pri počítači, no vzhľadom na to, čo sa na Slovensku deje, ani celkom neviem, čo mám písať. Keďže všetci píšu komentáre k aktuálnej politickej situácii, ...

ČA-BA-KRA nie je zázračné slovo ani slovo z nejakej kúzelnej formulky. Pre nás rehoľníkov znie skôr tak obyčajne, no predsa nám vždy rozbúcha srdce a v hlave otvorí otázku: Aj ja?