Sú tie účty pravé? Boli peniaze, ktoré údajne poberal aj dnešný španielsky premiér Mariano Rajoy, vyplatené? Je to len sprisahanie proti nepopulárnej vláde? Rajoyovi prívrženci sú toho názoru. Španielskom však otriasol mrzký škandál, ktorý akoby potvrdzoval, že ryba smrdí od hlavy.

Ryba smrdí od hlavy. Nemá zmysel vymenúvať celú galériu a galérku prednovembrových povereníkov a ministrov školstva. Ostala po nich len túžba, aby vzdelávanie prestalo byť papagájovaním fráz. Chceli sme, aby mali školy viac voľnosti, boli kreatívnejšie a žiaci nadobudli lepšiu spôsobilosť orientovať sa v otvorenom svete. Nazvime to pokojne reformou vzdelávania.

Neprirodzene vyťahané tváre, obrovské prsia, smiešni ľudia, ktorí nevedia dôstojne zostarnúť. Taký je mediálny obraz estetickej medicíny u nás. O realite, o návrate k prirodzenosti a zdraviu, o liberálnom európskom trhu, a čo má s krásou spoločné zbrojársky priemysel, sme sa rozprávali s lekárkou Alexandrou Novotnou.

Kedysi bolo veľkou módou farbiť ryžu československým kari korením. Dostala potom krásny, oranžový nádych a na naše pomery nezvyčajnú, orientálnu príchuť. Tú nádhernú farbu ryže spôsobila jedna tajomná zložka kari korenia. Volá sa kurkuma.

Čo už len môže byť zaujímavé na živote v mestečku, ako je Neuburg an der Donau! Ospalá hornobavorská provincia, ani nie tridsaťtisíc obyvateľov. Starnúci mníchovský bonviván, od ktorého som kedysi kupoval ojazdeného forda, iba vyvaľoval oči do krajiny a neustále opakoval: „Préria! Vy tu žijete v prérii!“

„Je mi ľúto, Nový Zéland, teraz je na rade Brazília.” Týmito slovami ukončil hosťovanie literatúry protinožcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v druhú októbrovú nedeľu jeho riaditeľ Jürgen Boos.

Cieľom moci je udržanie sa, cieľom umenia je zmena. Ich vzťah je preto vždy napätý. Aj výstava Prerušená pieseň v SNG je toho dôkazom.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Keď som bola pred rokmi na Andamánskych ostrovoch, bola som svedkyňou najväčšej dezorganizácie, akú som si len vtedy, aj po rokoch cestovania po Ázii, vedela predstaviť. Nikto nemal predstavu, kedy pôjdu autobusy, lode, kedy bude elektrina zapnutá, koľko čo stojí, prosto nič. Samé dezinformácie a úsmevy domorodcov nad naším rozčarovaním. Po pár týždňoch som pristúpila na režim: Nasadnem do autobusu, pretože práve ide. Potom sa spýtam, kam ide. Kúpim si ryby, pretože práve sú. Večer asi nebudú.

Konečne je ryba vo vode. Pláva si voľne medzi svojimi a dýcha vodný kyslík. Dorotka je v štúdiu. Po štyroch rokoch práce na všetkom len nie na hudbe, po 4 rokoch tápania, čo kde ako s kým, kedy, a najmä za čo, po celom tom čase písania textov v indických vlakoch a a studených himalájskych hoteloch a komponovania v tých málo voľných chvíľach medzi všetkými mojimi pohybmi medzi kontinentmi, krajinami, domovmi, prácami, kamarátmi a životmi. Stačí. Sadnúť si na riť, dokončiť motívy, dopísať refrény, nájsť kapelu, a spustiť Cubase.