Grécko desí Európu čoraz viac. Bankrot a vystúpenie (vyhodenie?) z eurozóny sú reálne scenáre. Pád ekonomiky zároveň dvíha podporu pre radikálnu ľavicu zo Syrizy aj pre fašistov zo Zlatého úsvitu. Tiene minulosti ožili.

Na dvoch poschodiach Veľtržného paláca v Prahe je nainštalovaná výstava Ostrovy odporu, zachytávajúca vznik a vývoj postmoderny v českom výtvarnom umení. Nie celkom sa jej to darí.

Na francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda sa valí jedna katastrofa za druhou. Krajine hrozí vlna prepúšťania a útek najbohatších obyvateľov do cudziny. Dotkne sa nejako reštrukturalizácia v koncerne PSA Peugeot Citroën aj Slovenska?

Predseda SDKÚ-DS, poslanec a bratislavský župan Pavol Frešo, má zo všetkej práce, ktorú dnes robí, najradšej tú časť, keď sa môže stretávať s ľuďmi v teréne. Na druhej strane najviac nenávidí, keď sa vedú plané reči.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

Jedno z rozumných pravidiel filmového diváka hovorí: nikdy nechoď do kina na film, ktorého názov sa končí číslicou. Existujú však aj výnimky – v prípade Terminátora je dvojka dokonca ešte lepšia ako jednotka. A platí to aj pre príbeh perpetua mobile.

Najviac sa na nás podobajú, keď stoja a niečo robia s rukami. Vtedy sú na nerozoznanie. Navyše, v štvrti kde bývam, je ich definitívne viac ako ľudí, čiže sa naozaj právom cítim ako votrelec na planéte opíc. Sú všade naokolo, hompáľajú sa na elektrických drôtoch, skáču zo stromu na strom, vbehnú mi pod kolesá, otravujú turistov (a je vtipné, že ich rozoznajú od Nepálcov...), kradnú ľuďom z ruky jedlo, občas aj kabelku, keď nič iné v ruke nemáte, a len čo zistia, že je na nič súca a zjesť sa nedá, vyhodia ju.

Aj pri takej bohumilej činnosti, akou je kulinárčenie, sa dá poriadne poplakať. A to nielen vtedy, keď máte deň pod psa a všetko vám padá a prihára. Stačí dlhšie nadrobno krájať cibuľu.