"Mali sme vtedy iné starosti, ako lámať si hlavu nad operou alebo symfóniou. V prvom rade nebolo vôbec operného súboru ani orchestra. [...] My starší sme bývali ďaleko jeden od druhého: Bella v Sedmohradsku, Moyzes-otec v Prešove, Figuš v Banskej Bystrici, ja zas v opačnom kúte Slovenska, v letargickej Trnave."

Stretávať na každom kroku prevažne anglicky hovoriacich turistov už nie je nič zvláštne. Nie sú to len solvetní páni či študentíci bohatých rodičov. Poniektorí sem prídu za kultúrou, pamiatkami, iní kvôli lacnému pivu. Väčšina však príde na Slovensko len na dva-tri dni.

Bolo to v roku 1962, keď v literárnom časopise Novyj mir číslo 21 vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča. Jej autora Alexandra Solženicyna ako literáta dovtedy nikto nepoznal. Debutant pritom nebol žiadny mladíček - mal už 44 rokov.

Rozhovor s

Je to jedno z najúžasnejších miest, ktoré môžete v strednej Európe nájsť. Vľavo Dunaj, vpravo Inn. A za vami Pasau.

Už sme si zvykli. Slovensko-maďarské vzťahy dlhé roky vnímame najmä ako reťaz konfliktov. Prostredníctvom káuz, ako sú Mlynky, slovné potýčky medzi slovenskými a maďarskými politikmi, excesy Slovenskej pospolitosti a Maďarskej gardy, to potom často vyzerá tak, že naše spolužitie sa nedá nazvať inak ako studená vojna. Našťastie to nie je úplná pravda.

Rozhovor s medzinárodne uznávaným maďarským historikom Ignácom Romsicsom, ktorý v Bratislave na pozvanie vydavateľstva Kalligram a Kultúrneho inštitútu Maďarskej republiky prezentoval slovenský preklad svojej knihy – Parížska mierová zmluva z roku 1947.

Kde sú tie časy, keď nevhodne vybranú olympijskú lokalitu svorne bojkotovali celé krajiny? V