Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Odkedy sa stal ministrom školstva, prichádza s úvahami či iniciatívami – dobrými, zlými aj zbytočnými. Začína sa nový školský rok, takže čulého ministra bude opäť počuť. Ale čo chce vlastne spraviť s našimi základnými a strednými školami?

Tínedžer píše prstom na zaprášené okno autobusu: umy ma. Matka sa pýta svojho syna, ako vyzerajú záchody v jeho škole a on jej odpovedá, že smrdia tak, že sa tam nedá vojsť. Zubár je hranolčeky pred svojím pacientom a bez toho, že by si umyl ruky, pristúpi k extrakcii. Okoloidúci nechá vytekať horúci syr zo svojej pizze, z ktorého sa vytvorí mláčka mastnoty. Čašník umýva stoly v zmrzlinárni Coppelia a používa pritom páchnucu handru. Sklenené poháre, ktoré posunie nabok, sú ešte špinavé od zle umytého mlieka. Okúzlený turista pije mojito, v ktorom pláva niekoľko kociek ľadu z vody z vodovodu.

Načo trápiť v tomto teple počítač odvolávaním riaditeľa inštitúcie, ktorá v čase, keď sa ešte volala STV, mala nespočetne veľa zlých šéfov. Lenže Zemková je trochu iný prípad. Okrem Richarda Rybníčka, ktorý odišiel sám, boli všetci vládcovia týchto verejnoprávnych inštitúcií odvolaní, aspoň naoko, zákonne. Už som si zvykol, že po každých voľbách si politici nájdu nejaký dôvod na to, prečo vykopúť riaditeľa a dosadiť tam toho svojho. Lenže pri Zemkovej si nedali ani tú námahu, aby sa ich kopanec apoň tváril ako zákonný.

Znie to ako zlý vtip. Od júla preberie na pol roka rotujúce predsedníctvo Rady EÚ Cyprus, po Grécku ďalšia krajinka pred bankrotom, ktorá zrejme požiada EÚ a MMF o pomoc.

Americká herečka Mae Westová zvykla hovoriť, že keď mala na výber medzi dvoma zlami, vždy si vybrala to zlo, ktoré ešte neskúsila. Takáto rada pre život je možno nezodpovedná, ale rovnako je nezodpovedná snaha európskych lídrov skúšať to isté zlo stále dokola.

Sudetskí Nemci prispeli na nový pamätník v Lidiciach a mne sa to zdá, skoro sedemdesiat rokov po vojne, ako celkom pekná a milá správa, ktorá čosi dobré vypovedá o stave českej spoločnosti, česko-nemeckých vzťahov a najmä vzťahov medzi Čechmi a vyhnanými Nemcami. Lenže pre iných ľudí tu v Česku je to správa zlá, dokonca urážajúca. Tak urážajúca, že niekoľko mladých nadšencov, ktorí sa rozhodli urobiť v Lidiciach akúsi multimediálnu prechádzku, muselo „peniaze od sudeťákov“ odmietnuť.

Keď kňaz Vladimír Jukl dostal 30. novembra 2009 z rúk veľvyslanca Poľskej republiky Andrzeja Krawczyka Kríž poľskej kavalérie za zásluhy, mnoho poľských priateľov slovenského kaplána malo pocit splatenia akéhosi morálneho dlhu.

Kľúčový svedok v kauze tunelovania nebankových subjektov je mŕtvy. Marián Šebeščák, ktorý si kedysi s parťákom Frunim užíval na Jadrane peniaze oklamaných klientov, zomrel ako chudobný, zabudnutý robotník v Prahe.

Zatiaľ čo množstvo ekonomík sužujú fiškálne problémy centrálnych vlád, v mnohých krajinách sveta zasahuje paralelná kríza aj vlády na nižších úrovniach.