Pôvodne som sa chcel učiť hre na husliach, ale môj bratranec, krátko predtým, než utiekol do Ameriky, prišiel k nám domov a nechal mi tam španielku. Ako osemročný som sa začal učiť hrať na gitare.

Rakúsky spisovateľ Martin Leidenfrost písaval pre .týždeň stĺpčeky z Bruselu. Tento rok robí filmy, píše scenáre, v dokumente o plynovom biznise sa hrá na reportéra a má toho plné zuby. Radšej cestuje a o téme, ktorú si vybral, potom rozpráva v novinách.

V hangároch bratislavskej galérie Tranzit.sk práve Joska Skalník inštaloval svoju výstavu Sny, situace, hry. Snivé, modré obrazy, vitríny s výtvarnými objektmi, fotografie priateľov, koláže plagátov, programov a publikácií Jazzovej sekcie. Sadli sme si na lavicu pod jabloň a rozprávali sme sa o divadle, džeze, väzení, Hrabalovi a o modrej farbe.

Dospelí ľudia objavili svet videohier. Hrajú sa aj tí, ktorí by sa nikdy nenechali označiť za hráča ani fanúšika počítačových hier, teda hier, ktoré sa hrajú na počítači či inom špecializovanom zariadení. Čo sa stalo?

Aj keď reklamná kreativita nemá v sebe jediné objektívne kritérium hodnotenia, predsa sa v nej súťaží. Lokálne, regionálne aj celosvetovo, všemožné kategórie a tucty porotcov. V hre sú klince, kladivá, levy, kôstky a podobné artefakty, väčšinou v tradičnom zlatom, striebornom a bronzovom vyhotovení. Zlatý klinec, slovenský prebor v reklame, prebehol minulý mesiac.

„Mahomet: Je třeba nové víry, je třeba nových okovů; je třeba nového Boha pro svět zaslepenců.“

V dome vo Vinosadoch vládla južná letná atmosféra. Výhľad do ošetrovanej záhrady s oleandrami a levanduľou sa končil obrobeným poľom, na striešku letnej terasy klopkal predletný dážď.

V nedeľu večer v divadle Aréna vykričal publiku hlavný hrdina hry Kukura našu kultúrnu priemernosť. Po vzore Bernhardovho Teátermachra im vmietol do tváre, že v televízií u nás vládne „priemernosť popoludňajších sérií v hlavnom vysielacom čase“, že nás nezaujíma svetová a ani vlastná klasika, že po Európe stoja rady mladých ľudí pred galériami a divadlami – a tu? No, tu nič.

Doyen modernej slovenskej historiografie Daniel Rapant v roku 1968 napísal: „Otázku úradnej reči vo vzťahu k národnostným menšinám by som konečne navrhoval riešiť čo najliberálnejšie, bez zbytočných (ale z oboch strán) prestížnických tendencií, približne v tom zmysle, aby sa každý mohol dovolať práva a úradnej moci vo svojej reči.“

Pred časom kdesi vo svete, tuším vo Francúzsku, otvárali vo veľkých nákupných centrách miesta na odkladanie mužov, aby títo predmetní jedinci nereptali počas nákupov. Mužské kútiky, podľa vzoru štandardizovaných detských kútikov. Televízie so športom, niečo na pitie a vraj hry, nech sa odložení muži nenudia.