Zinka, Lujza a Jurko. Tri z deväťtisíc detí vo veku do siedmich rokov na Slovensku, ktoré majú viacnásobné postihnutie, mentálne aj fyzické. O  bolesti ich rodičov vieme toho málo. A pritom naliehavo potrebujú pomoc. Štát im ju zatiaľ neposkytuje.

Najlepší trik na úsporu peňazí pri cestovaní vzduchom, aký poznám, sa volá križujúce sa letenky. Povedzme, že potrebujete ísť na budúci týždeň na jeden deň do Varšavy. Na linke si aerolinky od vás vypýtajú za cestu tam a späť pokojne 400 až 500 eur. Trestajú vás tak za to, že nezostávate na noc – respektíve hádajú, že ak nezostávate na noc, cestujete za biznisom, teda letenku platí zamestnávateľ, teda kúpite si ju za akúkoľvek sumu.

Historička architektúry Henrieta Moravčíková tvrdí, že architektúrou je obklopená od rána do rána. V práci na ústave stavebníctva a architektúry, na fakulte architektúry, doma má muža architekta a aj na dovolenke spolu obzerajú architektúru. Ale nesťažuje sa, baví ju to.

Milí priatelia, už dávno som nepísal o mojej manželke. Je to elegantná žena. Neviem, a vlastne ani nechcem vedieť, čo na ňu hovoria iní chlapi, pre mňa je najšmrncovnejšia. Nezáleží, či má tepláky, či kvetované šaty, či mi dohovára, alebo ma chváli. Niekedy písala básne a študovala francúzštinu. Na taške mala našitú aplikáciu z hlinených guľôčok a kociek. Raz som ju stretol v školskom bufete, v omamnej vôni vlašského šalátu a čerstvého pečiva. Ozdoby z tašky sa jej rozsypali po zemi a ona ich rýchlo zhŕňala do dlaní. Test, z ktorého dostala FX, mi venovala na výstrahu.

Poznáme ju v dvojakej podobe. Ako krásne duté plody, podobajúce sa na čudné červené, žlté, oranžové či zelené rohy, alebo ako pomletý červený prášok, bez ktorého sa nedá urobiť žiadny poriadny guláš. Dnes bude reč o paprike.

Keď som minule zazrela pri Ženevskom jazere Paola Coelha, spomenula som si na román Jedenásť minút, ktorého dej sa tu odohráva. Mária, hlavná hrdinka, sem prišla s vidinou lepšej budúcnosti. Legálna, ale psychicky a fyzicky náročná práca prostitútky ju však k splneniu sna nepribližuje. No ako každá správna rozprávka, aj táto sa končí šťastne.

Keď si o desať rokov objednáte pizzu, je možné, že ju pred váš dom neprivezie hrdzavá fabia, ale ultramoderná bezpilotná helikoptéra. Drony podľa vizionárov zvládnu všetko, od stráženia ropovodu až po doručenie vakcíny do džungle.

Mal som zaujímavú diskusiu o Spojených štátoch európskych. Stretnutie s vysokopostaveným úradníkom Európskej komisie v Bruseli bolo pôvodne na inú tému, zmenila ju však jeho náhodná veta „Nebol som zástancom Spojených štátov európskych, ale po kríze z roku 2008 už som.“ Ako sa však ukázalo, je oveľa ľahšie všeobecne niečo vyhlásiť, než tento postoj obhájiť zoči-voči konkrétnym argumentom. Uznal to napokon aj autor výroku. Ak totiž jeho postoj začnete rozmieňať na drobné, aj keď pre mnohých znie na prvé počutie logicky a rozumne (poďme riešiť problémy spolu), dostanete jeho zástancov do problémov.

Môžeme ju označiť za prvú dámu slovenského šľachtenia viniča. Pani Dorota Pospíšilová (83) bola aktívna až do 79. roku svojho života. S ňou a s jej generáciou odborníkov sa šľachtenie viniča na Slovensku v 50. rokoch začalo a s ňou sa dnes, žiaľ, aj končí. Po tom, ako zrušili štátny ústav, kde pracovala, pôsobila iba v šľachtiteľskej stanici v Šenkviciach. A nemá nasledovníkov.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.