Na turistu môže Ženeva, hlavné mesto diplomacie, pôsobiť umelo. Cez deň rušno, všade drahé autá so značkou CD (corps diplomatique), z ktorých vystupujú ľudia v elegantných oblekoch. Vchádzajú do luxusných butikov a kupujú hodinky, oblečenie, šperky za tisíce frankov. Pri západe slnka však zavládne ticho, ako keby tu ani nikto nebýval. Donedávna sa ešte mladí bavili do skorého rána aspoň cez víkendy. Ale nový zákon, ktorý má chrániť pred zvukovým smogom, nariaďuje vypnúť hlasnú hudbu v baroch a diskotékach už o druhej ráno.
Ak sa však človek nezúčastňuje len na stretnutiach OSN, ale občas sa ide pozrieť aj na stále zasnežený Mont-Blanc, prípadne na striekajúcu fontánu Jet d’eau, rýchlo zistí, že cez vôňu peňazí preráža nevôňa ľudí, ktorí trávia dni a noci na lavičkách. Nie je ich veľa, ale ani málo. Ich nastrčené ruky a úpenlivý pohľad sa stali predmetom legislatívy, ktorá zakazuje ich spôsob obživy. A keď hrajú na hudobnom nástroji, je na verejnom činiteľovi, aby usúdil, či ide o umenie, za ktoré majú právo pýtať peniaze, alebo či fidlikaním obťažujú okolie.
Keď mám pocit, že Ženeva pre mňa po dvoch rokoch stráca čaro, idem čerpať inšpiráciu k jazeru. Nájdem ju nielen v očiach Kofiho Annana, ktorý mi pri stretnutí opätuje úsmev a kývne hlavou, ale aj u 16-ročného Sefkata, ktorý ušiel zo Sýrie po tom, čo nenašiel rodičov a nikoho blízkeho v zbombardovanom meste, a teraz žije tu, v azylovom dome v Ženeve. Vôbec tu nie je nuda.
Viera Strišková/
Pracuje a píše doktorát na Právnickej fakulte Ženevskej univerzity, okrem toho je dobrovoľníčka v Červenom kríži a keď môže, tancuje zumbu.
Ak sa však človek nezúčastňuje len na stretnutiach OSN, ale občas sa ide pozrieť aj na stále zasnežený Mont-Blanc, prípadne na striekajúcu fontánu Jet d’eau, rýchlo zistí, že cez vôňu peňazí preráža nevôňa ľudí, ktorí trávia dni a noci na lavičkách. Nie je ich veľa, ale ani málo. Ich nastrčené ruky a úpenlivý pohľad sa stali predmetom legislatívy, ktorá zakazuje ich spôsob obživy. A keď hrajú na hudobnom nástroji, je na verejnom činiteľovi, aby usúdil, či ide o umenie, za ktoré majú právo pýtať peniaze, alebo či fidlikaním obťažujú okolie.
Keď mám pocit, že Ženeva pre mňa po dvoch rokoch stráca čaro, idem čerpať inšpiráciu k jazeru. Nájdem ju nielen v očiach Kofiho Annana, ktorý mi pri stretnutí opätuje úsmev a kývne hlavou, ale aj u 16-ročného Sefkata, ktorý ušiel zo Sýrie po tom, čo nenašiel rodičov a nikoho blízkeho v zbombardovanom meste, a teraz žije tu, v azylovom dome v Ženeve. Vôbec tu nie je nuda.
Viera Strišková/
Pracuje a píše doktorát na Právnickej fakulte Ženevskej univerzity, okrem toho je dobrovoľníčka v Červenom kríži a keď môže, tancuje zumbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.