Je piatok. Deň pred rozhodnutím. Je to aj zvláštne posunuté dvojčasie moratória medzi prvým a druhým kolom našich prezidentských volieb. Je to stav bezčasia.

Bol som pri tom, keď sa rodilo rozhodnutie Františka Mikloška kandidovať na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Kedysi oveľa viac, dnes skôr sporadicky sa stretávame piati-šiesti priatelia v jednej čínskej reštaurácii pri okrúhlom stole.

Tie dve ikonické bábkové postavičky najlepšie charakterizujú bezradnosť všetkých Ficových vlád. A tá bezradnosť je, najmä čo sa týka zdravotníctva, celkom zjavná. Stačí sa pozrieť na Bratislavu. Dostavíme Rázsochy, zbúrame Rázsochy, dostavíme a zbúrame... a tak stále dookola.

Čudoval som sa už na začiatku prezidentskej kampane tichým a verejným dohodám, že demokratickí kandidáti sa majú ešte pred koncom prvého kola vzdať v prospech toho, kto bude mať vo výskumoch viac preferenčných percent.

Osem vysokokvalifikovaných lekárov Očnej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity podalo hromadnú výpoveď. Doteraz boli zamestnaní v Univerzitnej nemocnici v Bratislave.

Stopnutím voľby sudcov Ústavného súdu dosiahol Robert Fico definitívne Mečiarove parametre, ktoré tak ultimatívne sledoval v povestnú noc dlhých nožov po voľbách v roku 1994.

S Mirom Kusým odchádza po Milanovi Šimečkovi, Jozefovi Jablonickom a Júliusovi Strinkovi posledný občiansky disident najstaršej generácie.

Parlamentom prešlo na návrh SNS zmierlivé uznesenie k prešľapom Maďarska a Poľska, ktoré Béla Bugár ešte vlani označil za porušenie koaličnej zmluvy. Čo sa zmenilo?

Veronika Remišová sa rozhodla nekandidovať a Maroš Ševčovič kandidovať na prezidenta. Karty sú konečne šesť týždňov pred voľbami rozdané.

Na Slovensku sa zvolebnieva. V marci 2019 sa budú konať prezidentské voľby, v máji voľby do Európskeho parlamentu a v druhej polovici roka sa rozbehne ostrá predvolebná kampaň do parlamentných volieb 2020.