Na jednej ulici v centre Belehradu ktosi pretvoril vyčnievajúci sokel starej bytovky na policu. Uhlíkom pod ňu načmáral „Polož, čo nepotrebuješ.“ A tak sem okoloidúci odkladajú haraburdy. Dnes tu leží zlomená ceruzka, figurína Supermana bez hlavy, vypršaná permanentka na MHD, počítačová myš s odtrhnutým káblom, ľavá papuča, flakón na parfum, angličák bez kolies, školská šablóna so zvieratkami, keramická poistka, kôpka dielikov z puzzle, vešiak, kabelka bez rúčok, takmer vyhorená sviečka, ohnutá hliníková lyžica, a tucet iných rárohov.

Štefan Hríb v editoriali (.týždeň 29/2013) hľadal odpoveď na provokatívnu otázku, ktorú mu položil hudobník a architekt Matúš Vallo: Prečo tu žiť? Ukázalo sa, že táto otázka zaujíma veľa našich čitateľov. Otvárame preto diskusiu, v ktorej sa hľadajú dôvody, prečo tu ostať, prečo sa sem vrátiť alebo, prečo tu už viac nežiť.

V Prahe sa mi z letného potu vyhodil smutný problém: odnechcelo sa mi tu hľadať čokoľvek nové. Matka miest sa v mojich očiach totiž vyprázdnila na tématický zábavný park. V Pragolande už aj za Zlatú uličku pýtajú vstupné. Spomienky sú, našťastie, zadarmo. Okrem koncertu Depeche Mode mi ich vyvolávali zubaté matriošky z plagátov propagujúcich Museum of Communism.

Prvé kroky po Sarajeve ma sprevádza výzva na modlitbu z okolitých minaretov. Okolo synagógy a pravoslávneho chrámu mierim ku Katedrále najsvätejšieho srdca Ježišovho. Zvony odbíjajú šiestu, keď nachádzam prvú sarajevskú ružu. Po obliehaní naplnili ľudia stovky kráterov po bombách, kde zahynuli ich susedia, červenou živicou. Väčšina týchto upomienok, ktoré vyzerali ako kvety, zmizla počas rekonštrukcií. Už štyri roky však skupina aktivistov obnovuje na výročie nezávislosti 6. apríla zvyšné dva tucty ruží. Aktivistky Alma a Nina hovoria, že preto, aby sa na tú vojnu nikdy nezabudlo.