Koncom februára ma pozval do Košíc Marián Čekovský. Ja som kedysi poznal Mariánovho otca. Študoval na chemickej fakulte. Práve vtedy, keď ja som bol na stavebnej. Bol to vynikajúci muzikant.

Do sveta, o ktorom tu zvyknem písať, patrí aj Tomáš Janovic. Už nie je medzi nami, ale spomienka na toho vzácneho človeka je stále aktuálna.

Anna Óváry bola donedávna viac známa pre priaznivcov slovenskej elektropopovej scény ako speváčka kapely Buy Her Sugar. Prednedávnom však Anna všetkých prekvapila svojím sólovým projektom Ovarius a hneď jej prvý singel Theory And Routine si získal značné množstvo fanúšikov. Možno preto, že sa prihovára aj „depešáckej“ generácii, čo je sympatický dôkaz, že generačné priepasti v súčasnej hudbe strácajú hĺbku a všetko patrí každému.

V sobotu 22. 6. by sa dožil 75 rokov „národný poklad“ Slovákov, Jaro Filip. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi som vydal jeho monografiu, ktorú som pomenoval láskavo sarkastickou definíciou Jara z úst Mariána Vargu: Človek hromadného výskytu. Zdá sa, že sa ujala.

Pred niekoľkými týždňami som písal Lucii Piussi, že Blaha Uhlára nepoznám. Prekvapilo ju to, a prekvapilo to aj mňa. Ale stalo sa.

Desiatky rokov tvoril na okraji. Predal dedičstvo, aby mohol pokračovať. Zomrel, lebo už nevládal. O Blahovi Uhlárovi a slobodnej kultúre hovoria Lucia Piussi a Peter Zajac.

Kultúra je v súčasnosti postavená pred neľahkú úlohu – brániť seba, svoju slobodu a nezávislosť. Presne o to sa snažil aj Blaho Uhlár, režisér a dramatik, ktorý založil divadlo Stoka. Aký je jeho odkaz kultúre a ako by sme mali vnímať jej slobodu?

Redakcia nemeckého časopisu Jazz thing pod heslom „Nikdy viac je teraz!“ na svojich stránkach uverejnila myšlienky, ktorými sa jazzový svet pripája k tomu, čo zaznieva celým demokratickým svetom.

Ten luxus, že si dnes môžem pozrieť vystúpenie akejkoľvek skupiny alebo sólistu, je pre mňa stále súčasťou zázraku, v ktorom žijeme. Ja totiž považujem to, že sme slobodní, za zázrak, a uvedomujem si to každý deň. Je to dôležité, pretože mnohým tieto vymoženosti nič nehovoria a dokonca mnohým aj vadia.

Jazzdock je dnes najlepším jazzovým klubom v našej bývalej matičke, v Prahe. A pritom má Praha bohatú tradíciu. Keď som ešte v šesťdesiatych rokoch počul názov Reduta, tak som vedel, že to je méta, ktorú nikdy nedosiahnem, lebo tam hrajú len tí najlepší. To isté sa týkalo Violy.