Každý v Bratislave ich pozná, nejeden z nás si ich nesie zo svojich sobotných nákupov na jednom z trhov. V kaviarňach bývajú vyložené na významnom mieste. Pred dvadsiatimi rokmi ste ich však zohnali iba zázrakom. Gastronomický symbol Bratislavy – bratislavské rožky.

Ďalší skvost francúzskeho cukrárstva – vyskočil by pri tom názve každý druhý Francúz a divo by sa bil pri tých slovách do hrude. Neapolčan by pritom rovno prevrhol stôl, pretože ho považuje za svoj rodný koláč. Obaja sa mýlia. Rum baba.

Mnohí si myslia, že francúzska kuchyňa, to sú samé zložité a viacvrstvové recepty, do ktorých sa neoplatí ani púšťať. Plno prísad, nekonečný rad korenín, v kuchyni neporiadok a pri stole už len beznádej a vyčerpanie. To ale nepoznajú far breton.

Ochladzuje sa. Nejeden z nás by to rád otočil a zaradil ešte jeden mesiac tepla, slnka, mora a piesku. No nedá sa. Na predlženie leta treba potom siahnuť po iných metódach. Napríklad oklamať telo chuťovou spomienkou. Piña colada.

Dnes na nás požmurkáva skoro z každého výstavného pultu v každej lepšej pekárni či pečivárni. Máva na nás zo šišiek, croissantov, dekadentne sa rozťahuje na rôznych tortách a číha ukrytý v rôznych bonbónoch či pečivách s náplňou. Pistáciový krém.

V úhľadnej lakírovanej miske červenej farby pláva čosi zvláštne. Podobá sa to na neforemného vodného živočícha – plachú zablúdenú medúzu. Po ochutnaní zistíme, že je to tofu, len s orieškovou príchuťou. Najchutnejší starodávny zvitok, aký sa dá zjesť. Volajú ho juba.

Už sa to nesie: krásny tenký plátok kuracieho mäsa, ktoré vyzerá pripravené na prírodno. Až kým sa do neho našinec nezahryzne. Na jazyku sa zrazu spojí delikátne krehké mäso s citrónovou vôňou a trpko pikantným chvostíkom kapár. Piccata.

Je skoré ráno, za oknami ešte tma. Zrazu vás však budia zvláštne zvuky. Najprv zaškrípanie postelí, potom vzrušený šepot a neskôr zbesilý dupot detských bosých nôh. Výkriky radosti a nadšenia zo zázraku. Hrabú sa v topánkach. A tam – čokoládový Mikuláš.

Človeku na stole pristane tanier. Pozerá naň a nevie spustiť oči nie z hlavného jedla, ale z prílohy. Vedľa mäsa sa totiž povaľujú malé svietiace lampióniky. Oranžové balóny v tvare obrovských mandlí. Dobre vidí? Sú to zemiaky? Pommes soufflée.

Malá pahorkatina, kus nádhernej zeme, ktorá dýcha tými najkrajšími tajomstvami. Stojí na stole, oddane rozhodnutá prijať svoj osud a skončiť v ústach dychtivých stravníkov. Nôž sa zaborí a krája hrubé krajce, ktoré poputujú na tanier. Volajú ju terina.