Tento prejav predniesol ruský disident Vladimir Kara-Murza vo Washingtone na konferencii Liberalizmus pre 21. storočie. Časopis .týždeň ho uverejňuje s láskavým dovolením organizátora konferencie Institute for the Study of Modern Authoritarianism.

Odolajú demokratické spoločnosti vlastnej erózii a pokušeniu návratu do neslobody? Dokážu sa v diktátorských režimoch presadiť zdroje odporu? Dve otázky sú dnes jednou otázkou: o tom či cesty budúcnosti zostanú otvorené pre nás všetkých.

Zdá sa, že otáznik je zbytočný. Áno, Slovensko opúšťa svojich spojencov celkom jednoznačne. Demokratický Západ je pre mentalitu Fica a jeho vlády nepriateľské a nebezpečné územie. Mečiar povedal: „Keď nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ.“ Nás už na Západe chceli, ale to je zrejme minulosť a Slovensko začalo nasávať vákuum Východu.

Slovensko je krajina odchodov. Emigračných vřn bolo od 20. storoĬia niekoľko: 1. svetová vojna, medzivojnové obdobie, po 2. svetovej vojne, po komunistickom prevrate, po roku 1968, počas normalizácie a ekonomická emigrácia po roku 1989. Masívna vlna, vyvolaná Ficovou politikou, už prebieha. Pozrime sa na ňu.

Postoj Slovenska voči Rusku a Ukrajine je tak trochu záhadou, kým sa naň nepozrieme cez identitu. Aj hrdinstvo Ukrajiny treba vnímať cez identitu. Prečo nie sme slobodnejší ani po oslobodení a prečo Ukrajina de facto zvíťazila? Pod lampou je Alexander Duleba.

Roky sme sa učili, že deň, keIJ skončila 2. svetová vojna, bol dňom oslobodenia Červenou armádou. Stali sme sa však dobytým územím za železnou oponou, ktoré sa na 44 rokov stalo sovietskou kolóniou.

Bežný človek, ktorý má problémy vyznať sa v ekonomických otázkach aj v relatívne pokojných časoch, musí byť v dnešných turbulenciách úplne stratený. Alebo nemusí? Spýtali sme sa bývalého viceguvernéra NBS a bývalého premiéra SR Ľudovíta Ódora.

Clá, zaberanie území, handlovanie o Ukrajinu. To je politika Donalda Trumpa, ktorou chce Amerike vrátiť výhody – údajne nespravodlivo zobraté. Hrá vabank, ale nad realitou – ekonomickou, politickou a morálnou – vyhrať nemôže.

Nesloboda nie je naveky, práve naopak, nesloboda je vnútorne nestabilný systém. Aby však padol, obhajcovia slobody musia rešpektovať realitu a nájsť odvahu k autentickosti. Dokážu to?

Môžeme sa právom sťažovať na domáce pomery, no niečo znepokojivé sa deje aj s ostatným svetom. Aj v demokraciách zaznievajú z najvyšších pozícií prejavy militantnej iracionality. Vydržia to zastupiteľské inštitúcie? Vydržíme to my?