Ach, kde sú tie časy, keď som kedysi v prvej dekáde nášho storočia písal na týchto stránkach o ľudskom sklone k sebadeštrukcii, prejavujúcej sa o. i. v kolektívnych sektárskych samovraždách a vo väčšom meradle v katastrofe totalitných experimentov 20. storočia!

Keď som zavesila na fejsbúk výzvu, že plánujem cestu do Ľubľanany a uvítam tipy – čo vidieť, kam ísť, čomu sa vyhnúť – prekvapilo ma, koľko ľudí pozná toto mesto, koľkí z nich sa tam vracajú a koľkí ho radia medzi svoje najobľúbenejšie mestá. Po prvej návšteve sa radím medzi nich. 

Ach, Španielsko! Tak ani tam som ešte nebola. Nevadí. Španielsko ovplyvnilo kresťanský svet možno viac, než chcelo a možno menej, než mohlo. Zástupy svätcov zo španielskeho kráľovstva, ktorí ovplyvňovali chod Európy a náhľady na ľudskosť, skúmanie a filozofiu, sú naozaj veľké. Pristavme sa hneď pri

Nadšenie zo vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov zasiahlo naplno aj obec architektov. A v tomto euforickom období vznikol nový štýl. Národný sloh. Ospevovaný aj nenávidený.

Ach, kdeže tie lanské snehy sú? Vtedy sa o víťazstve v kľúčových februárových voľbách rozhodovalo medzi Kiskovou stranou Za ľudí a Progresívnym Slovenskom. A potom...

Povzdych v názve sa vzťahuje na moje zážitky z marcovej cesty do Bruselu a z aprílovej cesty do Paríža. 

Ach, Jeruzalem! Prvýkrát som bola v Izraeli. Videla som, čo som videla, počula som, čo som počula.

Píšem v piatok, teda v rozpoložení, keď ešte neviem výsledky prezidentských volieb. Vy to už viete a vravíte si: Ach, aké prekvapenie! Alebo: No to sa dalo čakať! Píšem tiež v situácii, keď ešte neviem, čo všetko sa začne diať po rýchlokvasenom referende na Kryme. Vy si už môžete konfrontovať, čie hypotézy sa potvrdili a najviac priblížili k realite. Už teda viete, či máme k vojne blízko, alebo ďaleko. Možno sa nájdu novinári alebo blogeri, čo sa teraz za svoje ostentatívne výroky hanbia, lebo boli dosť suverénne na to, že sa nepotvrdili a zaznamenali prílišný odklon od reality.

Inaugurujú prezidenta. Ako na povel, na nejaký imaginárny výstrel z dela, náš syn sa prvýkrát pohne dopredu. Začína sa plaziť. Po celom byte. Naberá na rýchlosti. Žasneme. A do toho nový prezident s rukou na Ústave. Dejinný okamih. Pozerám sa po byte a tŕpnem. Hoci sme odstránili všetky nebezpečné veci, do zástrčiek napchali detské poistky, elektrické šnúry schovali pod koberec, všade vidím len samé nástrahy. Nový prezident prednáša prejav. A hneď pri ňom tá hrôzostrašná Macejková a Fico v prvom rade so sileným úsmevom niekomu niečo šepká. Ach, bože.