Konečná stanica Idomeni
.mediálna škola + .robert Barca + .foto +
8. jún 2016
Študenti mediálnej školy navštívili Idomeni. Na fotografiách zachytili každodennú realitu utečeneckého tábora, ktorý policajti vypratali len pár hodín po ich odchode.

Tak takto to vyzerá. Prichádzame skoro ráno. Deň sa tu začína buď v blate, alebo na koľajniciach. Dojčiaca matka s hladným dieťaťom sa v rozhovore nenechá rušiť. Na prítomnosť novinárov je už zvyknutá. Počas štyroch mesiacov, ktoré tu strávila, si ju fotili veľké médiá, agentúry aj dobrovoľníci.

Takmer polovica tábora sa nachádza v priamej blízkosti malej železničnej stanice. Kedysi sem prvých utečencov dopravili vlaky. Tie už dávno nechodia. Namiesto nich sú na koľajniciach a na perónoch rozostavané stany.

V tábore sa čaká. Na jedlo, na sprchu a na pomoc. V úzkom koridore obohnaným pletivom sú natlačení ľudia čakajúci na obed. Miska ryže a konzerva z UNHCR. Deti skúšajú vystáť si radu hneď viackrát po sebe. Niektorým to vyjde.

Až do konca mája bolo v Idomeni podľa odhadov gréckej vlády približne 8400 ľudí. Tábor však celú dobu fungoval nelegálne. Nedozerala naň žiadna humanitárna organizácia a neprebiehali tu žiadne oficiálne registrácie. Žiadosti o azyl mohli utečenci podať iba sprostredkovane s pomocou dobrovoľníckych organizácií.

Vďaka tomu, že v tábore neexistovala centrálna autorita, začali sa rýchlo tvoriť zárodky tržného hospodárstva. Holiči amatéri aj profesionáli sa na nedostatok zákazníkov nemôžu sťažovať.

Prázdna miska a konvica s kávou či čajom sú pred každým stanom. Napriek tomu, že ľudia, ktorí v stanoch bývajú, nemajú takmer nič, zo svojej pohostinnosti neubrali. Nástojčivé pozvania na posedenie pri čaji musíme po čase začať odmietať.

Partička sýrskych chlapcov našla útočisko pod vyradeným železničným vagónom. Za deň prejdeme táborom niekoľkokrát, sú tam neustále, chránia sa pred ostrým slnkom. Až večer vidíme, že pod vagónom je prázdno a oheň zahasený.

Život v tábore je jednotvárny. Utečenci čakajú na šancu na nový život vo forme azylu či relokácie na západ. Koľkým z nich sa to splní?

K islamu sa hlásia v podstate všetci, s ktorými sa rozprávame. No máloktorí svoju vieru dávali najavo. Muž modliaci sa v prázdnej budove stanice bol skôr výnimkou.

Pri prejazde táborom autá pútajú pozornosť detí. Najmä, ak vyjde najavo, že v aute sú dobrovoľníci s oblečením a potravinami.

Ak je v tábore niekto, kto si v spomienkach neuchová utrpenie, ale naopak radosť, tak sú to práve deti. Majú tu kamarátov a sú medzi najbližšími. Dobrovoľníci im vozia hračky, sladkosti a zmrzlinu. Niektoré však školu nevideli už niekoľko rokov. A niektoré ešte vôbec.

Na ľudí, ktorí pred vojnou utiekli až po 20. marci 2016, sa už vzťahuje dohoda EÚ-Turecko, a teda sa už ďalej ako do Grécka nedostanú. Väčšina vyšla na cestu s cieľom dostať sa do Nemecka. Týmto sa to už nepodarí.

Z pobytu v tábore sa dá vyťažiť veľa. Jeden z utečencov vyrába z kusov plotu a plechu dômyselné hračky. Vystavené vrtuľníky, lokomotívy a hasičské autá si však nemožno kúpiť. Má objednávky na týždne dopredu a o dokončených zákazkách odmieta licitovať.

Improvizované príbytky či stany sa dajú postaviť z rôznych predmetov. Ak nie je k dispozícii lepší materiál, deky od humanitárnych organizácií sú v tábore vždy k dispozícii v hojnom počte.

Atmosféru dotvára obrovská kopa vyradených železničných podvalov. Po rokoch našla využitie. Ľudia si na nej sušia prádlo.

Len deň pred našou návštevou tábor vytopilo. Stany na okolitých poliach zaliala voda, ktorá do ílovitej pôdy nie a nie vsiaknuť. Blatom až po členky sme sa spolu s obyvateľmi tábora brodili všetci.

Menšie deti si kopú loptu, súťažia alebo sa medzi sebou bijú o najlepšiu hračku od dobrovoľníkov. Tie väčšie pomáhajú rodičom.

Mladí muži odišli zo Sýrie po tom, ako ich do armády povolal Assadov režim. Odmietli bojovať, dezertovali, ušli. Tým sa však dopustili vlastizrady. Za súčasného stavu sa vrátiť nemôžu. Čakal by ich vojenský súd a ťažký trest.

Niekoľko lekárov bez hraníc, ktorí v tábore pôsobia, má na starosti väčšinou preventívne prehliadky a štandardné úkony. Musia však zasiahnuť aj pri akútnejších prípadoch. Odpadnutia v dôsledku dehydratácie sú časté.

Aká budúcnosť čaká týchto ľudí? Na okraji gréckej dedinky na macedónskej hranici si vytvorili vlastné "mesto" s vlastnou "ekonomikou". Posledný májový týždeň však prebehla na grécke pomery rýchla a organizovaná evakuácia. Nedošlo ani k výraznejším stretom s políciou. Utečenci boli prevezení do oficiálnych vojenských táborov. Viacerých previezli napríklad do zariadenia na predmestí Solúna, do tábora Sindos. Okolie železničnej stanice v mestečku Idomeni je dnes už prázdne. Po necelých štyroch mesiacoch sa tak jedna kapitola uzavrela.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.mediálna škola
foto
+
.robert Barca
text
+
.foto
+