z úst politikov sa často dozvedáme, že by sme mali podporovať potravinovú sebestačnosť Slovenska. V časoch, keď ceny pšenice na burze vyrástli na dvojnásobok, to znie ako dobrý nápad. Lenže čo presne znamená potravinová sebestačnosť? Že budeme na Slovensku pestovať všetku pšenicu, ktorú ľudia u nás skonzumujú? Započítame tam aj pšenicu ako krmivo pre zvieratá? A jej akékoľvek ďalšie nepotravinové využitie? Aby pšenica vyrástla, potrebujeme traktory a kombajny, hnojivá, oceľ a plasty, aj to všetko máme vyrábať doma? 

Rozumiete, čo tým myslím. Môžeme toto všetko produkovať u nás? Ak si aj odpovieme áno (čo, samozrejme, nie je technicky možné), náklady by boli zničujúce. Bez globálnych dodávateľských sietí okolo malého Slovenska by sme sa vrátili fakticky do stredoveku – prinajlepšom.

„Tvrdiť, že akákoľvek sebestačnosť, vrátane tej potravinovej, je dobrá a žiaduca, je krátkozraké a nešťastné a podobných myšlienok by sme sa mali vzdať.“

Dôležitosť integrácie v medzinárodnom obchode, vrátane toho s agrokomoditami, najlepšie ilustruje krátka poviedka „Ja, ceruzka“ od Leonarda Reada. Tá sa začína nasledovne: každý má doma ceruzku, stojí pár centov a málokto sa zamýšľa, odkiaľ sa vzala. Veď je to len ceruzka. Skutočne?