z úst politikov sa často dozvedáme, že by sme mali podporovať potravinovú sebestačnosť Slovenska. V časoch, keď ceny pšenice na burze vyrástli na dvojnásobok, to znie ako dobrý nápad. Lenže čo presne znamená potravinová sebestačnosť? Že budeme na Slovensku pestovať všetku pšenicu, ktorú ľudia u nás skonzumujú? Započítame tam aj pšenicu ako krmivo pre zvieratá? A jej akékoľvek ďalšie nepotravinové využitie? Aby pšenica vyrástla, potrebujeme traktory a kombajny, hnojivá, oceľ a plasty, aj to všetko máme vyrábať doma?
Rozumiete, čo tým myslím. Môžeme toto všetko produkovať u nás? Ak si aj odpovieme áno (čo, samozrejme, nie je technicky možné), náklady by boli zničujúce. Bez globálnych dodávateľských sietí okolo malého Slovenska by sme sa vrátili fakticky do stredoveku – prinajlepšom.
„Tvrdiť, že akákoľvek sebestačnosť, vrátane tej potravinovej, je dobrá a žiaduca, je krátkozraké a nešťastné a podobných myšlienok by sme sa mali vzdať.“
Dôležitosť integrácie v medzinárodnom obchode, vrátane toho s agrokomoditami, najlepšie ilustruje krátka poviedka „Ja, ceruzka“ od Leonarda Reada. Tá sa začína nasledovne: každý má doma ceruzku, stojí pár centov a málokto sa zamýšľa, odkiaľ sa vzala. Veď je to len ceruzka. Skutočne?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.