bezprecedentné prerozdeľovanie peňazí je šité horúcou ihlou. To, ako plánujú členské štáty toto obrovské množstvo peňazí využiť, totiž musia Európskej únii oznámiť už budúci mesiac. Od začiatku tak bolo jasné, že navrhnuté reformy nebudú veľmi kvalitné. No vízia slovenskej vlády je ešte biednejšia, ako by sme mohli čakať.
Téma .týždňa: Dlhy budúcej generácie
haldy prázdnych slov
Výsledkom vládneho úsilia je až 99-stranový dokument s návrhmi reforiem. Veľký rozsah tohto dokumentu však nepriniesol veľa konkrétnych a systematických riešení. Naopak, je plný prázdnych fráz, ktoré sú dobre známe už dlhé roky. Ide o vyhlásenia typu: „Musíme reagovať najmä na demografické, technologické, klimatické a geopolitické výzvy.“ Prípadne: „Všetky reformy budú orientované na občanov, pretože kľúčom k rozvoju ekonomiky a spoločnosti v 21. storočí sú ľudia. Na piedestál v spoločnosti je nevyhnutné postaviť rozvíjanie a zhodnocovanie ich vedomostí a zručností a následne ich efektívne využívanie.“ Prípadne: „Na Slovensku je kvalitný ľudský kapitál, ale nie pre ekonomiku 21. storočia.“
Iné vyhlásenia sú nielen prázdne, ale aj dávno neaktuálne: „S nástupom technologických zmien sa derú do popredia aj otázky kybernetickej bezpečnosti.“ Vláda si zrejme nevšimla, že otázky kybernetickej bezpečnosti sú aktuálne už roky. Možno aj tento prístup je vysvetlením nedávneho škandálu s obrovským únikom osobných údajov z aplikácie Moje eZdravie. Vláda si mohla myslieť, že so zabezpečovaním osobných údajov ešte stačí počkať.
Väčšina programu je taká biedna, že by ju už dnes mohla napísať umelá inteligencia. Keby bola menej inteligentná a stratila prístup k dátam.
absurdná ambicióznosť
V niektorých veciach má vláda až absurdne vysoké ambície. Medzi reformnými cieľmi nájdeme aj vyjadrenia ako: „Slovensko sa stane pokrokovou krajinou v oblasti kvality života pre každého.“ Extra vysoko rúbe vláda v oblasti vedy a vzdelávania. Napríklad verí, že na základe jej reforiem „Slovensko bude mať v regióne strednej a východnej Európy najinovatívnejšie hospodárstvo a pritiahne najviac investícií s vysokou pridanou hodnotou.“
Ozaj? Alebo: „Slovenský vzdelávací systém odvráti únik mozgov a bude vychovávať a priťahovať talenty Európy“. Nepovedzte. A nakoniec: „Vízia pre Slovensko v roku 2030 je byť krajinou, ktorá ľudí priťahuje ako magnet v oblastiach vzdelávania, podnikania a kvality života.“ Nuž, papier skutočne znesie všetko. Ciele, o ktoré sa vlády neúspešne snažia desaťročia, chce tá Matovičova stihnúť za pár rokov vďaka peniazom z Európskej únie.
VLADIMÍR ŠIMÍČEK/AFP/PROFIMEDIA21. marec 2020 Bratislava: Igor Matovič sa stretáva s bývalým premiérom Petrom Pellegrinim. Matovič chcel vo vládnutí zaviesť novú kultúru. No jeho vláda má problémy s efektívnym míňaním peňazí rovnako ako tá predošlá.
Nereálnosť týchto vízií kritizujú aj oslovení analytici. Podľa analytika Nadácie F. A. Hayeka Martina Reguliho je síce zmena potrebná, no „ambície sú nastavené veľmi vysoko“. Riaditeľ inštitútu INEKO Peter Goliaš chápe ambicióznosť, no pripomína, že tieto vyhlásenia budú musieť byť podložené realistickými plánmi: „Dá sa očakávať, že aj niektoré rámcové ciele neskôr budú musieť byť upravené, aby zodpovedali reálnym možnostiam.“ Oslovená Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení SR (AZZZ) pripomína, že podnikatelia dlhodobo žiadajú zmeny, ktoré sú splniteľné okamžite a navyše bez výraznej finančnej záťaže: „napríklad zníženie daňového a odvodového zaťaženia, zlepšenie vymožiteľnosti práva, zníženie administratívnej záťaže, flexibilnejší Zákonník práce, ale aj systematické prepojenie vzdelávania s trhom práce“.
kargo kult ekológie
Kargo kult je jav, keď sa stretne primitívnejšia kultúra s vyspelejšou a primitívnejšia kultúra začne napodobovať prejavy tej vyspelejšej s vierou, že si nimi pomôže k prosperite. Najznámejším príkladom kargo kultu sú domorodé kmene v Melanézii. Tam sa v priebehu druhej svetovej vojny usídlili viaceré armády. Týmto armádam zhadzovali zásoby (kargo) z lietadiel a časť z tohto nákladu sa dostala aj medzi spomínané kmene. Keď neskôr armády odišli, prestal z neba padať aj spomínaný náklad.
Melanézske kmene teda začali napodobovať činnosti týchto armád. Postavili si primitívne napodobeniny letiskových dráh a vytvorili dokonca aj drevené napodobeniny telefónov. No napriek tomu, že odhodlane napodobovali aktivity predošlých armád, náklad z neba naďalej nepadal. Melanézske kmene totiž nechápali, že na získanie vytúženého nákladu je napodobovanie pozorovaných činností zbytočné.
K podobným „kargo kultom“ sa pri rozhodovaní upínajú aj mnohí politici vrátane predstaviteľov slovenskej vlády. Vláda napríklad chápe, že železničná doprava môže byť ekologickejšia ako automobilová. No jedným z hlavných ukazovateľov, podľa ktorých chce vláda vyhodnocovať úspešnosť reforiem verejnej dopravy, je „počet kilometrov najazdených vlakom na obyvateľa“. Množstvo najazdených kilometrov sa pritom dá zvýšiť veľmi jednoducho. Stačí ceny cestovného nastaviť dostatočne nízko. Vo výsledku však môže nastať stav, keď objem železničnej dopravy narastie, no objem automobilovej dopravy sa nezníži. Výsledkom nesprávneho pochopenia ekológie tak môže byť, že celkové množstvo emisií CO2 v konečnom dôsledku stúpne. Ľudia totiž vďaka väčšiemu dotovaniu cestovného môžu cestovať vlakmi aj v prípadoch, keď im to prináša len malý úžitok a bez dotácie by nešli nikam.
Podobné je to pri investíciách do iných naoko ekologických riešení. Napríklad vláda v dokumente tvrdí: „Takmer 75 % verejných budov je dnes zastaraných, ich komplexná obnova bude viesť k významným energetickým úsporám.“ To má byť dôvodom, aby sa „ekologická“ obnova verejných budov realizovala v najvyššej možnej miere. No v mnohých prípadoch, teoreticky možno aj vo väčšine, sa na prestavbu budov spotrebuje viac zdrojov, vďaka tomu budova v priebehu životnosti danej rekonštrukcie ušetrí. Inak povedané, výsledkom danej politiky môže byť to, že po započítaní danej prestavby sa celkové množstvo emisií z dlhodobého hľadiska zvýši.
Za zmienku stojí aj podobný prístup vlády v oblasti recyklácie odpadov. Keďže sa nedostatočne recykluje, „ekonomika takto prichádza o významný objem materiálov, ktoré by mohli byť druhotne využité.“ To však nedáva ani najmenší ekonomický zmysel. Prirodzenou motiváciou firiem, ale aj jednotlivcov, je totiž šetriť náklady. Ak teda časť odpadu nerecyklujú, tak zjavne preto, že vyhodenie tohto odpadu je pre nich v konečnom dôsledku lacnejšie. A čím viac vláda dotuje recykláciu, tým viac motivuje ľudí plytvať zdrojmi. Aj recyklácia je totiž výrobný proces. Prevážanie odpadu na väčšie vzdialenosti, používanie väčšieho množstva smetiarskych áut, výstavba a prevádzka triediacich stredísk a iné aktivity sú záťažou pre životné prostredie.
To, či je táto záťaž nižšia ako jej prínosy, by mali odzrkadľovať ceny: ceny recyklovaných surovín, ceny nových surovín a ceny ďalších aktivít nevyhnutných na recykláciu a výrobu. Recyklácia je pritom už dnes štedro podporovaná dotáciami a inými prostriedkami, zatiaľ čo neseparovanie odpadu je penalizované. Môžeme teda povedať, že už dnešná úroveň recyklácie odpadu je umelo vysoká. Znamená to, že v mnohých prípadoch recyklácia spotrebuje viac vzácnych zdrojov a vytvorí viac emisií ako výroba produktov nanovo, z pôvodných surovín. Jednoducho povedané: len to, čo je ekonomické, je aj ekologické. Dotovanie tento fakt nemení, len zakrýva náklady za vyššiu spotrebu zdrojov peniazmi daňovníkov.
nič nie je zadarmo
Pri snahách o stimulovanie ekonomiky, prípadne pri sociálnych politikách vládne plány ignorujú, že nič nie je možné získať zadarmo. Dobrou ukážkou je, ako vláda chce zabrániť „úniku mozgov“. Vláda navrhuje napríklad pôžičky pre maturantov, alebo „podporné schémy“ pre vedcov alebo zdravotníkov. Samozrejme, takéto prostriedky môžu na Slovensko prilákať ľudí, ktorí by inak zostali v zahraničí. No každé jedno euro na tieto programy môže pochádzať len z daní. Vyššie dane pritom nutne znamenajú nižšiu tvorbu pracovných miest, nižšie bohatstvo a nižšiu ekonomickú produktivitu. O čo viac teda vláda bude lákať preferované skupiny ľudí, o to viac iných ľudí bude vyháňať za hranice, keďže množstvo a kvalita ekonomických príležitostí pre nich bude nižšia.
Podobne je to pri navrhovaných spôsoboch štátnej podpory inovácií. Vláda chce podporiť napríklad „inovatívne a smart riešenia v energetike“, „skutočne inovatívne firmy v žiadaných oblastiach“, alebo „inovatívne nápady, ktoré nedostali financovanie z Horizon 2020“. Aj v tomto prípade platí, že čím viac bude inovácie podporovať štát, tým menej peňazí na inovácie zostane súkromnému sektoru. O potenciáli inovácií pritom má tendenciu podstatne lepšie rozhodovať trh. Podnikatelia na trhu totiž za chyby v investovaní platia zo svojho, zatiaľ čo straty v štátnych podporných programoch sú, naopak, často argumentom za navýšenie objemu prerozdeľovaných financií.
Čerešničkou na torte sú sociálne politiky, ktoré by mali povinne financovať súkromníci. Vláda napríklad zvažuje, že od roku 2022 by nové developerské projekty museli povinne 5 až 10 percent bytov vyhradiť na sociálne účely, pre osoby s regulovaným nájomným. Áno, bývanie je nevyhnutné pre život.
No pre život sú nevyhnutné aj ďalšie veci. Zavedie vláda aj povinnosť 5 až 10 percent lacnejších výrobkov pri výrobe chleba, topánok alebo detských plienok? V konečnom dôsledku by podobné politiky mohli chudobným pomôcť len ťažko. Sociálne byty v developerských projektoch totiž nakoniec niekto bude musieť zaplatiť. V lepšom prípade to vo vyššom nájomnom zaplatia bežní nájomníci. V horšom prípade k danej výstavbe vôbec nedôjde. Vláda bude môcť ľahko ukázať na všetky povinne vybudované sociálne byty. No už nikto neukáže na projekty, ktoré v dôsledku tejto politiky nikdy neuzreli svetlo sveta.
Aj podľa Goliaša dané opatrenie povedie „k zvýšeniu cien bytov v rámci nových developerských projektov a pravdepodobne aj k zníženiu investícií developerov, a tým pádom aj nižšiemu počtu nových bytov“. AZZZ však na navrhovanej politike vidí aj pozitívum: „Výstavbu nájomných bytov rozhodne vítame, pretože sa tým podporí mobilita za prácou“.
fico ako kráľ finančnej zodpovednosti?
Vláda ďalej v dokumente spomína, ako chce zlepšiť finančné zdravie štátu. Všetky navrhované zmeny podľa nej „posunú Slovensko do roku 2030 k špičke európskych krajín v riadení verejných financií“. Žiaľ, pravdou je presný opak. Ak by vláda všetky svoje plány zrealizovala, Slovensko by zbankrotovalo a kráľom finančnej zodpovednosti by oproti nej bol ešte aj bývalý premiér Robert Fico.
Európska únia môže Slovensku poskytnúť približne 7 miliárd eur a veľkú časť z toho tvoria len pôžičky. No keď spočítame iba výdavky, ktoré v dokumente vláda priamo vyčíslila, dostaneme sa na neuveriteľných 28 miliárd eur! Vládne plány si teda vyžadujú minimálne štvornásobok dostupných financií. A to ani tých 28 miliárd nemusí byť realistická suma. V prvom rade je totiž otázne, akú výšku by mali nevyčíslené výdavky, ktoré vláda tiež plánuje. Je pokojne možné, že konečné náklady by boli aj o desiatky miliárd eur vyššie. V druhom rade, pri štátnych projektoch sú počiatočné odhady finančných nákladov zvyčajne skôr zbožným prianím ako realitou. Prečo by to tentoraz malo byť inak?
AZZZ hovorí, že je to nezodpovedné, lebo „kvalitná príprava s reálne vyčíslenými nákladmi je nevyhnutná“. Goliaš poukazuje na to, že vláda si neskôr bude musieť dokončiť svoje úlohy: „V ďalšej fáze je potrebné zúžiť okruh iniciatív na tie, ktoré budú financované z fondu obnovy.“ Reguli navyše upozorňuje, že veľkým problémom môže byť kontrola reálnej pridanej hodnoty týchto projektov. V opačnom prípade hrozí míňanie len pre samotné míňanie: „Problémom je hlavne efektívnosť. Aby projekty, ktoré chcú na tých sedem miliárd napasovať, neboli len projektmi na minutie peňazí. “
zvýšenie platov pre učiteľov len dočasné?
A nakoniec, suma výdavkov je vyčíslená len na niekoľko rokov dopredu. Vláda napríklad plánuje zvýšiť mzdy zdravotným sestrám alebo učiteľom. Čo sa s nimi stane po tých pár rokoch? Zníži vláda spomínané platy a zastaví mnohé rozbehnuté projekty? Samozrejme, to už Matovičovu vládu trápiť nemusí – toto dedičstvo po nej preberú ďalšie. Možno sa raz dočkáme toho, že Fico bude sanovať štátny rozpočet po Matovičovi.
Reguli upozorňuje, že takýto prístup je nezodpovedný. Akákoľvek významná ekonomická kríza v budúcnosti totiž „môže rozhádzať verejné financie ešte viac než už sú“. Na dokumente navyše podľa neho vidno, „že sa plánuje na obdobie jednej, maximálne dvoch vlád“. Skutočnosť pritom môže byť ešte horšia. Goliaš totiž pripomína, že takto navrhnuté výdavky pravdepodobne neprejdú Európskou komisiou. Napríklad trvalé výdavky môžu v dokumente ostať len za podmienky, že sa jasne určí spôsob a zdroje ich financovania do budúcnosti,“ konkretizuje. Je teda možné, že mnohé sľuby zostanú len snami bez reálnej využiteľnosti.
„EÚ môže Slovensku poskytnúť približne 7 miliárd eur a veľkú časť z toho tvoria len pôžičky. Výdavky sa môžu vyšplhať na neuveriteľných 28 miliárd eur.
sú tu aj dobré návrhy
Aby sme neskončili s hlavou v smútku, vo vládnom dokumente, našťastie, nechýbajú dobré návrhy. Väčšina z nich však nie je zásadná či zaujímavá a spočíva len v rôznych zmenách parametrov, napríklad sociálneho systému alebo systému súdnictva. Množstvo z týchto zlepšení by bolo zavedené tak či tak, bez ohľadu na balík peňazí od EÚ a pravdepodobne aj bez ohľadu na to, kto by bol aktuálne pri moci.
Vládu rozhodne možno pochváliť za to, že chce pokračovať v prijímaní „debyrokratizačných balíkov“, ako bolo napríklad podnikateľské kilečko, ktoré v júli prešlo parlamentom. Vláda tiež chce zásadne zjednodušiť stavebné konanie. Jej ambície nie sú veľmi vysoké – chce skrátiť bežnú dĺžku stavebného konania z dnešných 300 dní na 150 dní (stále veľmi dlhá lehota). Aj to navyše vláda plánuje vykonať až do roku 2026. Chvályhodné je aj naviazanie dôchodkového veku na rast strednej dĺžky života alebo zadefinovanie nárokov pacientov v zdravotnom poistení. Vláda tiež chce zjednodušiť daňový systém. Na inom mieste však spomína, že v rámci boja proti daňovým únikom môže byť daňový systém dokonca sprísnený. Obrovským posunom vpred by bolo aj zavedenie environmentálne zodpovednejšieho systému v zmysle „znečisťovateľ platí“. Ibaže to vôbec nie je v súlade s inými environmentálnymi návrhmi, ako napríklad so zvyšovaním objemu recyklovania len pre recyklovanie samotné.
Nech privierame oči ako vieme, vo všeobecnosti vládny dokument pôsobí veľmi negatívnym dojmom. V konečnom dôsledku tak nedávajú zmysel ani otázky, ako by vyzeralo Slovensko, ak by sa dokument v plnej miere pretavil do praxe. V dôsledku extrémne vysokých výdavkov, ktoré dokument prináša, a tiež z iných spomínaných príčin sú totiž tieto reformy ako celok nerealizovateľné. Čo je teda tento dokument? Povinná jazda a slohová úloha odtrhnutá od reality. Ak vláda v blízkom čase kompletne nezmení svoj prístup, je zaručené, že svoj potenciál na reformy z európskych peňazí nenaplní.