Vláda aj odborári volajú po prudkom raste minimálnej mzdy. Od januára má stúpnuť na 580 €. Nakoľko škodí ekonomickému rastu a slobodnému podnikaniu a nakoľko môže v chudobnejších regiónoch pomôcť odstrániť čierne diery na trhu práce?
„Musí dôjsť k ďalšiemu radikálnemu zvýšeniu minimálnej mzdy,“ znie odkaz Roberta Fica k aktuálnym návrhom na jej zvýšenie z 520 na 580 eur v budúcom roku a k jeho vlastnému návrhu na 60 percent z priemernej mzdy od roku 2021.
mzda je cena práce, ktorá je výsledkom dohody medzi dopytujúcim zamestnávateľom a ponúkajúcim zamestnancom. Tak ako platí gravitačný zákon, platia aj zákony dopytu a ponuky. Pri vyššej cene ľudia nakupujú menej a ponúkajú viac. Inak to nie je ani po zvýšení minimálnej mzdy. Tá však zakazuje dohodnúť sa, a teda zamestnancom pracovať za nižšiu mzdu.
Minimálna mzda prináša nielen viditeľné zvýšenie mzdy niektorých zamestnancov, ale aj menej viditeľné negatívne dôsledky, ako zníženie pracovných príležitostí a zvýšenie nezamestnanosti primárne najmenej produktívnych ľudí. Podľa ekonómov Davida Neumarka a Williama Waschera spôsobuje zvýšenie minimálnej mzdy o 10 percent pokles zamestnanosti nízko kvalifikovaných ľudí o 1 až 3 percentá.
Čím rýchlejšie minimálna mzda rastie, čím je vyššia a vzdialenejšia tej trhovej a čím viac práceschopných ľudí zasahuje, tým výraznejšie prevažujú negatívne dôsledky nad priaznivými a tým viac sa prelievajú aj na celú ekonomiku.
Toto sa deje a ešte viac môže diať aj na Slovensku. Úroveň minimálnej mzdy k priemernej u nás patrí v EÚ k najvyšším – a jej výška rastie podstatne rýchlejšie ako priemerná mzda a ešte rýchlejšie ako produktivita práce. V rokoch 2015 až 2018 rástla priemerne za rok o 8 percent, zatiaľ čo priemerná mzda o vyše 4 percentá a produktivita práce len o vyše 2 percentá. Počas tohto obdobia (aj s aktuálnym rokom) ju vlády zdvihli o 40,6 percenta. Dnes ministerstvo presadzuje jej ďalší skok až o 11,5 percenta. Podobne sa minimálna mzda zvýši aj v roku 2021, ak prejde návrh poslancov Tomáša a Fica na jej ukotvenie na 60 percent priemernej mzdy.
Najmenej kvalifikovaní a najviac nezamestnanosťou ohrození by sa tak stali pre zamestnávateľov drahší, poklesli by pracovné príležitosti v nízko honorovaných odvetviach (reštaurácie, stavebníctvo, či maloobchod) a v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou a nízkou priemernou mzdou. Mzdové náklady zamestnávateľov sa však výrazne zvýšia aj na iných zamestnancov. Na minimálnu mzdu je totiž naviazaných viac ako 40 zákonov. Príkladom je ďalších päť pásiem minimálnych mzdových nárokov až do dvojnásobku základnej minimálnej mzdy. Dôsledkom bude celkové obmedzenie podnikania.
Presadzovanie ďalšieho radikálneho zvýšenia minimálnej mzdy je prejavom ekonomického ignorantstva. Je najvyšší čas zastaviť ho a cenu práce odpolitizovať. Pragmatickým krokom k tomu môže byť naviazanie jej zmeny na produktivitu práce. Systémovým riešením by však bolo zrušiť zákonný inštitút minimálnej mzdy, ktorý obmedzuje zmluvnú slobodu ľudí, je prostriedkom politického populizmu a živí korporativistický štát. Odkaz politikom znie: neregulujte cenu práce a nechajte ju na dohodu medzi zamestnancami a zamestnávateľmi.
Autor je riaditeľ a ekonóm Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
V posledných rokoch sa zrýchlil rast minimálnej mzdy. Pravicové kruhy ten rast často z viacerých strán kritizujú a považujú to za populizmus. Je tu však jeden rozmer, o ktorom sa nehovorí, ale ktorý hrá v prospech zvyšovania minimálnej mzdy.
na Zemplíne je to teraz tak, že robotník, ktorý vykonáva odbornejšiu prácu, má za cieľ zarobiť v čistom okolo 1 000 eur. Aby sa to splnilo, pri legálnom postupe musí byť jeho hrubá mzda 1 337 eur. Cena práce – t. j. celkové mzdové náklady zamestnávateľa na zamestnanca – je v takom prípade 1 807 eur. Čiže ak má legálne kvalifikovaný robotník zarobiť v čistom 1 000 eur, firma na neho musí vynaložiť 1 807 eur.
Lenže deje sa to často úplne inak. Firma dá oficiálne robotníkovi len minimálnu mzdu. V hrubom je to 520 eur, v čistom 430 eur. Na účet príde robotníkovi 430 eur. A potom v obálke dostane 570 eur. Celkovo tak robotník dostane požadovaných 1 000 eur. Ale firma na neho vynaloží len 1 273 eur. Z toho 703 eur je cena práce pri minimálnej mzde a 570 eur je „obálková“ časť výplaty. Koľko tak ušetrí firma? Pri legálnom riešení by na zamestnanca vynaložila 1 807 eur, pri pololegálnom je to len 1 273 eur.
Nie je to úplne čierna práca, ale taká šedá, lebo odvody firma platí len z minimálnej mzdy. Vďaka tomu na jednom zamestnancovi ušetrí mesačne 534 eur, ročne je to 6 408 eur. Pri 10 zamestnancoch je to 64 080 eur. Je bežné, že majitelia takýchto firiem majú osobné autá aj za 150 000 eur. Chodia na luxusné dovolenky. Ale svojim kvalifikovaným zamestnancom dávajú oficiálne len minimálnu mzdu a zvyšok na ruku.
A to nie je strata len pre štát, ale aj pre tých zamestnancov. V prípade choroby majú nízku nemocenskú, ovplyvňuje to aj ich dôchodok. Ak žiadajú o hypotéku, tak banka im počíta výšku možného úveru len z minimálnej mzdy. Prečo neprotestujú? No lebo tých 1 000 eur potrebujú. A takýto postup je rozšírený v mnohých menších firmách.
Kontroly na čiernu prácu tento jav neodhalia, lebo zamestnanec má riadnu zmluvu. A hoci sa kontrolórovi môže zdať zvláštne že odborník robí za minimálnu mzdu, môže sa nad tým len čudovať. Ak odborný, kvalifikovaný zamestnanec zarobí rovnako ako pomocný pracovník, tak je to zvláštne. Ak však stúpa minimálna mzda, tak to pomáha aj takýmto kvalifikovaným zamestnancom. Lebo rastie oficiálna zložka toho, čo zarobia a zlepšia sa ich podmienky pri chorobe, dôchodku, pri získavaní hypotéky. Pravica by mala pamätať aj na takých ľudí a niečo pre nich vymyslieť.
Autor je teológ s ekonomickým vzdelaním, žije v Tušiciach.
