Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Z denníka oxfordského študenta:

.ekonomika .fenomén

Je 1. máj, šesť hodín ráno. Do desaťtisíc obyvateľov a študentov Oxfordu sa nachádza pod vežou Kolégia sv. Magdalény. Zaznie šesť úderov zvonov a chlapčenský zbor nachádzajúci sa na streche veže začína spievať stáročný latinský hymnus eucharisticus: „Te Deum Patrem colimus, Te laudibus prosequimur..

davy stíchnu a počúvajú. Po prvej piesni kaplán Kolégia sv. Magdalény prednesie modlitbu, v ktorej okrem iného povie: „...chválime Ťa...za dary nového života a nádeje viditeľných na tvári našej matky zeme, keď sa prebúdza k jari. V jej prebúdzaní vidíme Krista víťaziaceho nad smrťou, v nej vidíme radosť sv. Márie Magdalény, prvej svedkyne vzkriesenia, v nej vidíme plodnosť našej najpožehnanejšej a najslávnejšej Panej, Panny Márie, skrze ktorú si nám dal svetlo sveta, svetlo, ktoré svieti v tme, Slovo, ktoré sa stalo telom....“ Modlitba sa končí požehnaním mesta, univerzity a všetkých zhromaždených a chlapčenský zbor zaspieva ešte jeden hymnus.

O 6:07 sa asi 500- ročná tradícia spevu z Magdaléninej veže končí a davy pokračujú v oslave Prvého mája po celom meste. Je síce pravda, že asi len menšina zúčastnených si uvedomuje, že sa zhromaždila preto, aby začala mesiac máj a leto modlitbou k Stvoriteľovi. Je pravda, že mnohí sú po celonočnom bdení v takom opitom stave, že sotva slová tej modlitby vnímajú. Aj to je možno pravda, že pokračujúce oslavy skôr pripomínajú pohanskú oslavu leta. Napriek tomu je úžasné, že už asi 500 rokov sa v prvomájové ráno zhromažďuje Oxford ako mesto a univerzita a oslavuje Boha piesňou a modlitbou. Možno opäť príde deň, keď to väčšina zhromaždených bude chápať.

tutorial

Typické zarosené anglické ráno a mňa čakal ďalší oxfordský tutoriál z Európskeho práva. Prechádzajúc cez malebný univerzitný park sa mi hlavou hmýrili všetky problémy, ktoré sa riešili v zadaných textoch a prípadoch na tento týždeň a spôsob, akým som ich vyriešil ja vo svojej eseji. Táto prechádzka do kancelárie tútorky je poslednou fázou mojej týždňovej prípravy na hodinovú diskusiu s odborníčkou na Európske právo. Do konca trimestra ich absolvujem osem – každý týždeň jeden.

Tieto tutoriály patria určite medzi moje najintenzívnejšie vyučovacie zážitky vôbec. Tútorka neprednáša. Kladie otázky a v miestnosti nie je nikto iný, kto by na ne mohol odpovedať – nikto, za koho by som sa mohol skryť. Pýta sa ma na texty, ktoré som uplynulý týždeň čítal. Chce vidieť, či som ich pochopil a či viem artikulovať relevantné problémy a hľadať ich riešenia. Cieľ je pripraviť ma na skúšku, ktorá spočíva v písomnej odpovedi na otázky, ktoré skúmajú prierezové pochopenie daného predmetu. Toto je už niekoľko storočí hlavný spôsob výučby oxfordských bakalárskych študentov a skutočná pýcha oxfordského vzdelávacieho modelu. Nič nestanovuje základný rytmus života oxfordského študenta viac ako práve každotýždňové tutoriály.

summer Eights


Pojem, ktorý v Oxforde každý pozná, pretože označuje ďalšiu starodávnu oxfordskú tradíciu – súťaž osemveslíc (odtiaľ „eights“) medzi oxfordskými kolégiami. Predstavte si tisíce ľudí zhromaždených pozdĺž niekoľkých kilometrov rieky Temže sledujúcich, ako sa osemveslica ich kolégia snaží dobehnúť tú pred ňou a vyhnúť sa tomu, aby ju predbehla tá za ňou Ak sa vám podarí predbehnúť loď pred vami (pri štarte sú medzi loďami rozstupy), tak v súťaži pre daný deň končíte a pri najbližšom štarte budete o poradie vyššie.

Súťaž trvá štyri dni. V sobotu to všetko vrcholí pretekmi prvej divízie (prvých 13 lodí v rebríčku). Systém súťaže vlastne neumožňuje, aby sa víťazom (prvým v rebríčku, nazývaným aj „Head of the River“) stal niekto, kto skončil minulý rok o mnoho miest nižšie. Pravidlá tejto súťaže krásne vystihujú medzigeneračnú závislosť jednotlivých tímov. Na to, aby bolo nejaké kolégium „Head of the River“, musí na tom pracovať niekoľko rokov a odovzdávať štafetu z generácie na generáciu. Nie je to ľahké. Jedna charakteristika celoročných príprav tímov na „summer eights“ je skoré ranné vstávanie. Niektorí sú už o ôsmej ráno na vode, a to za každého počasia. Jeden z dôvodov, prečo som sa ja na to nikdy nedal.

trinity Term – koniec skúšok

„Save the Queen!!!“ opakovane a s istou urgentnosťou kričí hlúčik chalanov smerom k jednému z nich. Sú to oxfordskí študenti v akademických róbach, časť ktorých práve skončila poslednú skúšku a dopila zďaleka nie posledné pivo. Pri tomto výkriku zvyčajne všetci sedia v krčme a ten, ktorému je pokrik adresovaný, sa snaží čo najrýchlejšie vypiť pivo na ex. Prečo? Pretože mu v nestráženej chvíli nejaký kamarát hodil do piva jednopencovku, na ktorej je zobrazená hlava kráľovnej, ktorá musí byť zachránená pred utopením. Som tu už štyri roky, ale videl som takúto záchrannú operáciu prvýkrát až včera, keď končil poslednú skúšku môj kamarát z Košíc. Našťastie, všetko dobre dopadlo – pivo bolo rýchlo vypité a kráľovná sa nestihla utopiť.

.univerzitný kostol
Včera večer som sedel v Univerzitnom kostole sv. Márie Panny, ktorý stál v srdci stredovekého Oxfordu a v srdci samotnej univerzity od jej začiatkov. Tu vznikla prvá univerzitná knižnica, tu sa prijímali rozhodnutia, konali verejné dišputácie, odovzdávali diplomy. Koľko príbehov sa spája s týmto osemsto rokov starým chrámom? Napadli mi tri príbehy troch veľkých mužov.
Na ľavej strane vidno zásahy do jedného z nosných gotických pilierov. Časť ozdobných oblúčikov na stĺpe bola zarovnaná, aby sa tam mohlo postaviť pódium, na ktorom mal 21. marca 1556 biskup Thomas Cranmer verejne odvolať svoju protestantskú vieru počas krátkej vlády katolíckej Márie I. Cranmer bol hlavnou postavou reformácie v Anglicku – bol menovaný canterburským arcibiskupom, anuloval Henryho manželstvá, formuloval články anglikánskej viery. Vopred pripravený text svojho odvolania však Cranmer nečakane zmenil a z Univerzitného kostola ho odviedli priamo na hranicu. Na znak ľútosti nad zrieknutím sa protestantizmu, ktoré predtým podpísal, vložil do ohňa najprv pravú ruku.
V nedeľu 6. januára 1839 stál na drevenej kazateľnici vtedajší rektor univerzitného kostola – charizmatický kazateľ a mysliteľ John Henry Newman – a zamýšľal sa nad vzťahom rozumu a viery. O tri roky neskôr sa svoje rektorskej pozície vzdal a odišiel do neďalekej dedinky Littlemore, kde ho po rokoch reflexií prijali do katolíckej cirkvi. Neskôr sa stal kardinálom a dnes prebieha proces jeho blahorečenia.
O sto rokov neskôr stál na tej istej drevenej kazateľnici ďalší veľký muž. Písal sa 8. jún 1942, v Európe zúrila vojna a C. S. Lewis predniesol v Univerzitnom kostole svoju slávnu kázeň nazvanú Váha slávy, počas ktorej okrem iného povedal aj toto: „Neexistujú obyčajní ľudia. Nikdy ste sa nerozprávali s obyčajným smrteľníkom. Národy, kultúry, umenie, civilizácia – tie sú smrteľné a ich život je v porovnaní s naším ako komár. Ale sú to práve ne smrteľníci, s ktorými žartujeme, pracujeme, uzatvárame sobáše, ktorých urážame a vykorisťujeme – nesmrteľné hrôzy alebo večné nádhery.”
Oxford dal Anglicku a svetu za 900 rokov svojej histórie toľko politických, náboženských a spoločenských vodcov, mysliteľov, spisovateľov, svätcov a vedcov rôzneho druhu, že svet by bez Oxfordu dnes vyzeral inak. Čím to je? Podľa mňa z veľkej časti tým, že tu sa vzdelávanie bralo a stále berie vážne...


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite