ekonomický analytik Róbert Chovanculiak z INESS v komentári pri príležitosti 17. novembra upozorňuje, že príťažlivosť ideológie socializmu nezmizla ani po páde komunistických režimov. Podľa neho vychádza z hlboko zakorenených ľudských inštinktov, ktoré však nemožno jednoducho preniesť do fungovania modernej, veľkej a anonymnej spoločnosti. Zároveň varuje pred predstavou, že zrušenie zisku a väčšia demokratizácia ekonomiky automaticky prinesú spravodlivejšie usporiadanie.
Chovanculiak svoj komentár začína osobnou spomienkou na november 1988. V tom čase mal necelý rok a jeho rodičia ho nechali u babky, aby mohli odcestovať zo Žiliny do Prahy na študentský protest. Hoci sami neštudovali na vysokej škole, chceli vyjadriť nesúhlas s vedúcou úlohou komunistickej strany v spoločnosti. Protest napokon polícia rozohnala vodnými delami a domov sa vracali premočení.
K tejto spomienke sa analytik vrátil pri čítaní prieskumu, podľa ktorého si 57 percent Slovákov myslí, že za socializmu sa žilo lepšie. Kvalitu samotného prieskumu nespochybňuje ani nepotvrdzuje, upozorňuje však na širší problém. Socializmus podľa neho zostáva pre ľudí príťažlivou myšlienkou napriek historickej skúsenosti so štyrmi desaťročiami neslobody a ekonomického zaostávania.
Za znepokojujúce považuje aj to, že socialistické predstavy oslovujú mladšiu generáciu. Ako príklad uvádza vyjadrenia rapera Fvck_Kvlt, ktorý pred 17. novembrom kritizoval kapitalistické usporiadanie a hovoril o demokratizácii pracovísk, zmene vlastníckych vzťahov k výrobným prostriedkom či presune dôrazu zo zisku na užitočnosť pre komunitu.
Práve v týchto úvahách Chovanculiak vidí opakovanie starých predstáv. Podľa neho vychádzajú z presvedčenia, že spoločnosť by mohla fungovať na základe vzájomnej pomoci, štedrosti a komunitného ducha namiesto sledovania vlastného záujmu a zisku. Takýto pohľad však podľa analytika podceňuje základné vlastnosti ľudskej povahy.
V komentári zdôrazňuje, že snaha dosahovať vlastný prospech nie je vlastnosťou, ktorú možno zo spoločnosti odstrániť zákazom alebo zmenou vlastníckych vzťahov. „Ziskový motív nie je spoločenskou premennou alebo voliteľným prvkom. Je to biologická konštanta,“ píše Chovanculiak, ktorý sa tejto téme venuje aj vo svojej knihe O pôvode prosperity.
Ak štát vyvlastní majetok a zakáže podnikanie orientované na zisk, podľa analytika tým nezmení ľudské motivácie. Zmení sa len spôsob, akým ľudia svoj prospech získavajú. Namiesto peňazí a úspechu na trhu sa môže stať rozhodujúcim spoločenské postavenie, vplyv v straníckej hierarchii, prístup k nedostatkovému tovaru či politická moc. Súťaž o výhody a postavenie tak nezanikne, iba sa presunie do iného prostredia.
Chovanculiak tento mechanizmus označuje za statusové hry, ktoré ľudia hrajú bez ohľadu na spoločenské zriadenie. Podstatné podľa neho je, či majú tieto hry pozitívny, alebo negatívny súčet. Inými slovami, či snaha jednotlivcov presadiť sa zároveň prináša úžitok aj ostatným, alebo vedie k získavaniu výhod na ich úkor.
Rovnaké realistické východiská by sa podľa neho mali uplatňovať aj pri uvažovaní o demokracii. Samotná požiadavka na jej rozšírenie totiž nezaručuje lepšie fungovanie spoločnosti. Ako príklad uvádza Spojené štáty americké a myšlienky jedného z ich zakladateľov Jamesa Madisona. Ten vo Federalistovi č. 51 vychádzal z predpokladu, že ľudia nie sú anjeli, a preto treba moc politikov a jednotlivých zložiek štátu obmedzovať a kontrolovať.
Madisonov princíp, podľa ktorého má „ambícia pôsobiť proti ambícii“, vychádzal z predstavy, že jednotlivé zložky moci majú mať vlastné nástroje aj motiváciu brániť sa prílišnému vplyvu ostatných. Vzájomná kontrola a súperenie záujmov tak majú chrániť slobodu občanov. Chovanculiak pripomína, že aj demokracia potrebuje jasné pravidlá, deľbu moci, obmedzenie právomocí politikov a úradníkov a decentralizáciu.
Analytik sa následne vracia k otázke, prečo socializmus napriek historickým skúsenostiam opakovane získava podporu. Odpoveď hľadá v rozdiele medzi prostredím, v ktorom sa človek vyvíjal, a svetom, v ktorom dnes žije. Za posledných desaťtisíc rokov sa podľa neho zásadne zmenilo nielen to, ako ľudia využívajú prírodu a technológie, ale aj spôsob, akým spolupracujú.
Kým v minulosti sa väčšina medziľudských vzťahov odohrávala v malých spoločenstvách, dnes ľudia uspokojujú svoje potreby prostredníctvom spolupráce s tisíckami neznámych ľudí. Jedlo, bývanie, doprava, komunikácia či služby sú výsledkom rozsiahlej deľby práce. Takáto spolupráca funguje prostredníctvom trhu, cien, zmlúv, nákupov, predajov, zisku a straty.
Podľa Chovanculiaka sa však ľudská psychika na tento posun nedokázala prispôsobiť tak rýchlo ako na technologický pokrok. Naše sociálne inštinkty sú stále nastavené na menšie skupiny, v ktorých ľudia spolupracujú osobne, poznajú sa a sledujú spoločné ciele. Preto nás môžu intuitívne priťahovať predstavy o spoločnosti založenej na vzájomnej pomoci a vedomom plánovaní.
Práve tu vidí analytik paradox prosperity. V minulosti ľudia žili v materiálne chudobnejšom a nebezpečnejšom svete, v ktorom však ich sociálna intuícia fungovala prirodzene. Dnes majú k dispozícii oveľa vyššiu životnú úroveň a bezpečnejšie prostredie, no väčšinu potrieb zabezpečujú prostredníctvom neosobnej spolupráce, ktorá je pre ich prirodzené inštinkty menej intuitívna.
Ako vysvetľuje s odkazom na ekonóma Friedricha Hayeka, pravidlá fungujúce v malej skupine či rodine nemožno bez následkov preniesť na celú civilizáciu. To, čo môže fungovať medzi blízkymi ľuďmi, nemusí byť použiteľné v spoločnosti, v ktorej spolupracujú milióny neznámych jednotlivcov.
Chovanculiak preto považuje za nevyhnutné vysvetľovať, prečo sa veľká anonymná spoločnosť nemôže riadiť výlučne princípmi, ktoré vychádzajú z pravekých sociálnych inštinktov. Podľa neho je deľba práce a koordinácia prostredníctvom cien a trhových mechanizmov základom prosperity, ktorého sa moderná spoločnosť nemôže jednoducho vzdať bez vážnych dôsledkov.
Socialistické myšlienky pritom podľa analytika nezmizli ani po páde železnej opony. Historické skúsenosti síce na čas oslabili ich dôveryhodnosť, no ich príťažlivosť zostala prítomná. Pripomína, že socialistické experimenty v minulosti podporovali aj významní intelektuáli a myslitelia. Spomína napríklad Georgea Bernarda Shawa a Jeana-Paula Sartra, ktorí obdivovali sovietsky model, či Alberta Einsteina, ktorý vo svojej eseji Prečo socializmus? presadzoval predstavu, že výrobu pre úžitok by mala nahradiť výroba pre zisk.
Ako ďalšie príklady uvádza podporu kubánskeho experimentu v 60. a 70. rokoch, obdiv niektorých intelektuálov k režimu Červených Kmérov či neskoršie sympatie k vláde Huga Cháveza vo Venezuele. Podľa Chovanculiaka sa opakuje rovnaký vzorec: socialistické predstavy získavajú podporu aj medzi vzdelanými ľuďmi, no ich praktické uplatnenie napokon vedie k sklamaniu.
Na záver preto zdôrazňuje úlohu ekonómov pri vysvetľovaní fungovania trhovej ekonomiky a upozorňovaní na riziká socialistických riešení. Pri príležitosti 17. novembra považuje za dôležité pripomínať, že dobré úmysly ani volanie po väčšej demokracii samy osebe nestačia na vytvorenie prosperujúcej spoločnosti. Rozhodujúce je podľa neho pochopiť ľudské motivácie a nastaviť pravidlá tak, aby podporovali spoluprácu aj v rozsiahlej a anonymnej spoločnosti.