pred rokom 1989 existovala sklerotická nedostatková ekonomika, ktorá bola výsledkom príkazového systému sovietskeho typu. Nie tak dávno sa zase rozvinul európsky „prítulný“ kapitalizmus a jeho čínska štátom riadená verzia – a to všetko ostro kontrastuje s americkým údajne „bezohľadným“ variantom.

Rozumní ľudia by mohli debatovať o relatívnych výhodách európskej a americkej verzie kapitalizmu, ale väčšina týchto diskutérov by sa zhodla, že čínsky model, ktorému chýba demokratická zodpovednosť, má vážne nedostatky, a to aj napriek pôsobivým hospodárskym výsledkom Číny. K tým nedostatkom patrí štátny výber ekonomických víťazov a porazených, uplatňovanie štátnej a straníckej kontroly nad „strategickými“ firmami, nejasná hranica medzi národným záujmom a ekonomickými výsledkami popredných korporácií, ale aj nehanebné využívanie nominálne súkromných aktív pri presadzovaní politiky vlády.

Tie nedostatky boli a sú reálne, a práve preto je také znepokojujúce vidieť vzostup – stále do značnej miery nenápadný – americkej verzie štátneho kapitalizmu. Samozrejme, počíta sa k nemu okázalé škandalózne sebectvo vyslancov Bieleho domu, ako sú Steve Witkoff a Jared Kushner, u ktorých mizne rozdiel medzi súkromnými záujmami a oficiálnou vládnou politikou. A tiež Trumpovo svojvoľné rozdávanie ciel alebo donucovanie súkromného sektora, aby plnil prezidentovu vôľu, lebo inak nebudú odstránené regulácie a antitrustové opatrenia zavedené federálnou vládou.

Americký posun k štátnemu kapitalizmu je však hlbší a trvalejší, presahuje Trumpove zvláštnosti a korupciu. Napokon, návrat priemyselnej politiky do tzv. strategických sektorov bol charakteristickým znakom už Bidenovho prezidentovania. A za Trumpovho druhého funkčného obdobia dochádza k prešľapom tak často, že to podľa akýchkoľvek štandardov môžeme vyhlásiť za odchýlku. Bolo by však chybou odmávnuť všetky Trumpove precedensy ako náhodné vrtochy, ktoré budúca demokratická administratíva bezo zvyšku odvrhne.