prečo sme dnes bohatší ako naši prarodičia? Nie preto, že štát niekomu prerozdelil peniaze, ani preto, že vláda znížila niekomu faktúru za elektrinu na úkor niekoho iného. Ekonomika ľudstva tisíce rokov takmer nerástla – ľudia sa narodili chudobní, žili chudobní a zomreli chudobní, presne ako ich rodičia pred nimi. Zmenilo sa to až vtedy, keď sa v Európe presadili pravidlá, ktoré zmenili motivácie: chrániť súkromný majetok, vymáhať zmluvy, nechať ľudí profitovať z ich vlastnej práce a nápadu. Priemyselná revolúcia nebola technologickou náhodou – bola výsledkom toho, že sa oplatilo vymyslieť niečo nové, postaviť továreň, riskovať kapitál. Pravidlá hry sa zmenili a ekonomika začala rásť. Až bude na tomto založený prorastový balíček vlády, tak bude šanca, že bude aj úspešný. Zatiaľ to skôr vyzerá na stabilizáciu nerastu.

historický kontext Slovenska

Pozrite, aké kroky urobilo Slovensko vedené novembrovými koalíciami od prvého kvartálu 2003 do prvého kvartálu 2004: vstup do EÚ a NATO, rovná daň, zásadná reforma dôchodkového systému vrátane zavedenia druhého piliera, Špeciálny súd, Úrad špeciálnej prokuratúry, kataster na internete a desiatky ďalších. Nasledovali tri roky s najvyššími reálnymi rastmi v dejinách Slovenska (iste, aj vonkajšie faktory pomohli): 6,7 % (2005); 8,6 % (2006) a 10,8 % (2007).

Ale vtedy už boli pri moci iní. Rovnú daň zarezali, reformy demontovali, zlou reguláciou druhého piliera pripravili sporiteľov o 5 až 7 miliárd eur. Lebo bohatstvo netreba tvoriť, stačí rozdávať – asi tak vyzerá ponuka populistov voličom.

Keď nás zasiahla finančná kríza, Fico odovzdal krajinu s deficitom blízkym 8 % HDP. Novembristi v roku 2011 dosiahli najvyššiu konsolidáciu v histórii Slovenska: 2,4 % HDP za jediný rok. Fico sa vrátil, znova navŕtal do systému stovky trblietavých dier a v roku 2019 odovzdal krajinu so zaťatou sekerou do udržateľnosti verejných financií. Späť ju ale tentokrát už skonsolidovanú a plnú reforiem nedostal. 

A sme tu. Rast pod jedným percentom, dlh nad schopnosťami vlády ho kontrolovať. Populisti majú po prvý raz sami rozbehnúť rast a konsolidovať financie – a zisťujú, že nevedia ani jedno. A k tomu sú ešte ich voliči zvyknutí vymáhať populistické sľuby – a tie sa teraz naozaj ťažko plnia. Z dlhodobého hľadiska ale možno takto dostanú nenovembrové strany lekciu, ktorá pomôže Slovensku posúvať sa dopredu štandardne, nielen výnimočne.  

hra škrupinky, hra s nulovým súčtom

V hre škrupinky má organizátor na stole tri poháre otočené dnom hore a pod jeden schová guľôčku. Zamieša pohármi a ak uhádnete, kde je guľôčka, vyhráte peniaze. Prerozdeľovaním sa dá v ekonomike vytvoriť bohatstvo v zásade iba tak ako pri hre škrupinky. Z jednej guľôčky dve nebudú a aj tá jedna často skončí len u organizátora hry. Hra škrupinky je hrou s nulovým súčtom. Ak má jeden vyhrať, druhý musí prehrať. Týka sa to veľkej časti opatrení na zníženie cien energií pre priemysel. Cieľ je pochopiteľný – slovenské firmy platia za elektrinu viac ako mnohí konkurenti v zahraničí, a to ich znevýhodňuje. Problém je väčšinou spôsob riešenia. Vláda chce napríklad presunúť časť nákladov na elektrinu z priemyselných firiem na štátny rozpočet. Celková suma, ktorú ekonomika za elektrinu zaplatí, sa ale nemení — len sa presúva, kto ju zaplatí. Buď ostatní odberatelia cez vyššie tarify, alebo daňovníci cez rozpočet, alebo – ak sa financuje dlhom – deti, ktoré dnes ešte ani nevolili alebo sa ešte nenarodili. A tu je dôležitý kontext: časť toho, prečo je elektrina drahá, nie je prírodná katastrofa. Keď prvá Ficova vláda cez víkend pred Vianocami v roku 2009 rozdelila kvóty na garantované výkupné ceny pre solárne elektrárne – podrobne to popísal vtedajší opozičný poslanec Karol Galek –, zabudovala do systému náklady, ktoré odberatelia platia dodnes cez tarifu za prevádzkovanie systému. Najprv sa systém zbytočne predražil; teraz vláda sľubuje, že s cenou niečo urobí.