generálny riaditeľ United Airlines, Scott Kirby, prišiel s návrhom na vytvorenie najväčšej leteckej spoločnosti na svete. Tá mohla vzniknúť fúziou s American Airlines, momentálne svetovou jednotkou v počte prepravených pasažierov. To, že Kirby túto myšlienku nenechával len v rovine teórie, mali dokazovať aj debaty s Donaldom Trumpom vo februári tohto roka.
Keď sa však koncom apríla pristúpilo ku konkrétnym krokom a oficiálnemu osloveniu konkurencie, odpoveďou jeho náprotivku, Roberta Isoma, z American Airlines, bolo jasné „nie“. Isom tento krok nielenže odmietol, ale označil ho za neférový voči ostatným hráčom na trhu a nevýhodný ako pre zákazníkov, tak aj pre celý letecký priemysel. Argumentoval tým, že fúzia by vážne narušila hospodársku súťaž a bola by zlá pre firmu aj jej zamestnancov. Nepomohla ani Kirbyho obhajoba, v ktorej sľuboval masívny rast a viac cenovo dostupných sedadiel pre cestujúcich.
papier znesie všetko
Na papieri vyzerá zlúčenie United a American Airlines ako vynikajúci ťah. Spojením dvoch špičkových amerických aerolínií by vznikol gigant s väčšinovým podielom na trhu a absolútnou dominanciou v Spojených štátoch. Keďže sa však konkurencia v odvetví zintenzívňuje aj globálne, výsledkom fúzie by mohla byť aj silnejšia pozícia voči zahraničným dopravcom a veľkým európskym leteckým skupinám. K nim patrí napríklad Lufthansa Group (pod ktorú spadajú aj Austrian či Swiss) alebo IAG (s aerolinkami British Airways, Vueling alebo Aer Lingus).
Problémov, ktoré by spojeniu bránili, a to aj keby naň obaja lídri kývli, je viacero. Prvým a pravdepodobne najvypuklejším je značný dlh American Airlines, ktorý jasne odzrkadľuje aj vývoj cien akcií oboch spoločností za posledné roky. Zatiaľ čo akcie United Airlines vďaka Kirbyho úspešnej stávke na lukratívne medzinárodné lety a prémiových cestujúcich vykazovali v postpandemickom období rast ziskovosti, akcie American dlhodobo zaostávajú. Kým United generuje stabilnejší zisk, American Airlines brzdia nižšie marže a vysoké náklady na správu dlhu z nedávnej modernizácie svojej flotily. Pre ziskovú a dynamickú spoločnosť, akou je United, by tak zlúčenie znamenalo zbytočnú finančnú záťaž, ktorá by ohrozovala jej vlastnú trhovú hodnotu.
Druhým problémom je prístup k letiskám. Letecké spoločnosti v USA fungujú na systéme obrovských prestupných uzlov, takzvaných „hubov“, a práve kontrola nad týmito letiskami v praxi rozhoduje o tom, kto bude diktovať podmienky na trhu. Príkladom môže byť letisko Chicago O’Hare, kde United už dnes kontroluje významnú časť jeho prevádzky. Brány, sloty (vyhradené časové okná, ktoré leteckej spoločnosti garantujú pristátie, výstup a nástup cestujúcich, ako aj následný odlet) a infraštruktúra, to všetko sú obmedzené zdroje. Prípadná fúzia United a American by okrem nových trás priniesla aj väčšiu kontrolu nad prístupom k týmto zdrojom, a to nielen na zmienenom letisku v Chicagu, ale aj v ďalších viac než pätnástich mestách.
Platí, že ak jedna letecká spoločnosť kontroluje väčšinu brán v niektorom z hubov, noví konkurenti k nim strácajú prístup. Z blízkeho okolia to vidíme napríklad vo Viedni, kde historicky dominuje spoločnosť Austrian Airlines a pre nízkonákladových dopravcov, ako sú Ryanair či Wizz Air, bolo v minulosti mimoriadne náročné získať atraktívne sloty na svoju expanziu. Nejde tak len o podiel na trhu, ale aj o neprimeranú fyzickú kontrolu nad systémom, proti ktorej by pravdepodobne okamžite zasiahli regulačné orgány. Tie na základe tejto logiky zabránili aj menším fúziám, napríklad navrhovanému spojeniu leteckých spoločností JetBlue a Spirit pred dvomi rokmi. Táto fúzia bola zablokovaná práve z dôvodu obáv z možného zhoršenia hospodárskej súťaže.
prevádzková nočná mora
Ak by aj, čisto teoreticky, regulačné orgány spojenie takýchto veľkých firiem schválili, predstavovalo by to mimoriadne náročný proces integrácie dvoch nepretržite fungujúcich systémov. Bolo by nutné zosúladiť komplexné letové poriadky za plnej prevádzky a prekonať nielen rozdiely v zložení flotíl, ale aj v systémoch údržby či v pracovných zmluvách posádok.
Ďalším problémom je konkurencia. Ak sa United a American zlúčia, okamžite to naruší konkurenčné prostredie, ktoré v Spojených štátoch vytvára hlavne „veľká štvorka“. Tú tvoria American Airlines, Delta Air Lines, Southwest Airlines a United Airlines. Štyri najväčšie spoločnosti tak kontrolujú viac než 75 percent trhu, pričom krehkú rovnováhu dopĺňajú už len menší hráči, ako sú spomínaní JetBlue a Spirit, ale aj Alaska Airlines a Frontier. V prípade jej narušenia by ostatné aerolinky pravdepodobne reagovali podobnými partnerstvami, agresívnymi cenovými stratégiami alebo presadzovaním vlastných transformácií.
Do celej rovnice nakoniec vstupuje ešte jeden mimoriadne dôležitý faktor, ktorým je osobná ambícia Scotta Kirbyho. Ten totiž do United prestúpil práve od konkurenčnej spoločnosti American Airlines, ktorej teraz dáva návrh na zlúčenie. Roky v spoločnosti pôsobil ako pravá ruka vtedajšieho generálneho riaditeľa Douga Parkera a prirodzene bol vnímaný ako niekto, kto ho na najvyššom poste nahradí. Zhodou okolností však miesto získal Robert Isom. Ten Robert Isom, ktorý teraz ponuku na spájanie odmietol.
Niektorí analytici tak za Kirbyho snahou vidia len pokus o akési zadosťučinenie. Ak by sa fúzia uskutočnila a on by sa stal generálnym riaditeľom najväčších aerolínií sveta, nielenže by si „kúpil“ spoločnosť, ktorá ho pred rokmi vyhodila (aj keď s tučným odstupným), ale ukázal by bývalému vedeniu, že zbaviť sa ho bolo obrovskou chybou.
GRAF TÝŽDEŇ/ZDROJ STATRANKER
GRAF TÝŽDEŇ/ZDROJ MARCROTRENDS