jadro konfliktu spočíva v rozdielnom pohľade na úlohu úrokových sadzieb v ekonomike. Prezident a jeho administratíva, motivovaní snahou o stimuláciu rastu a zníženie nákladov na obsluhu rekordného štátneho dlhu, presadzujú agresívne znižovanie sadzieb bez ohľadu na aktuálne inflačné tlaky. Na druhej strane sa Fed pod vedením Jeroma Powella snaží udržiavať neutrálnu menovú politiku. Jeho cieľom je zabrániť opätovnému rastu inflácie, ktorá sa podľa viacerých indikátorov ukazuje ako pretrvávajúca.
historické paralely
Kým niektorí prezidenti manipulovali predsedov Fedu v súkromí a do médií preniklo len málo informácií, občas sa situácia vymkla spod kontroly. Príkladom je rok 1965, keď sa na texaskom ranči prezidenta Lyndona B. Johnsona odohrala scéna, ktorá z pohľadu dnešnej politickej kultúry pôsobí až nepredstaviteľne. Johnson, frustrovaný vysokými nákladmi na vojnu vo Vietname, si predvolal vtedajšieho predsedu Fedu Williama McChesneyho Martina. V návale hnevu ho fyzicky pritlačil k stene a obviňoval ho z neustáleho odmietania znižovať úrokové sadzby. Johnson argumentoval, že mu predseda Fedu podráža nohy a nemyslí na tisíce chlapcov, ktorí vo Vietname umierajú. Martin síce vtedy neustúpil, no neskôr priznal, že pod extrémnym tlakom urobil určité kompromisy, ktoré následne viedli k rokom vysokej inflácie.
Donald Trump si zvolil inú cestu. Hoci nepoužíva fyzické násilie, snaží sa Powella verejne znemožniť a zdiskreditovať. Po slovných urážkach sa situácia dramaticky vyostrila na začiatku tohto roka, keď súd začal posudzovať prezidentov pokus o odvolanie členky Rady guvernérov Fedu Lisy Cookovej a ministerstvo spravodlivosti iniciovalo vyšetrovanie Powella pre údajné nezrovnalosti pri renovácii budov centrálnej banky.
vysvedčenie pre prezidenta
Hoci Trump v roku 2017 Powella ako republikánskeho kandidáta na čelo Fedu sám vymenoval, predpokladal, že tento krok povedie k uvoľneniu menovej politiky a rastu ekonomiky. Odlišné smerovanie banky však viedlo k eskalácii napätia a vyústilo do verejnej kritiky. Prezident postavil predsedu Fedu do pozície odporcu národných záujmov, pričom ho priamo označil za väčšieho nepriateľa štátu, než je čínsky prezident Si Ťin-pching.
K útokom sa v minulom roku pridal aj Elon Musk, ktorého Trump poveril vedením Úradu pre efektívnosť vlády (DOGE) s cieľom znížiť plytvanie v štátnych inštitúciách. Musk označil Fed za symbol inštitucionálnej neefektivity a verejne kritizoval prezamestnanosť jeho aparátu, ktorý vraj nezodpovedá ére digitálnych financií. Podobne ako prezident, aj Musk spochybňoval samotný mandát centrálnej banky a presadzoval menovú politiku pod väčším dohľadom exekutívy, čím podkopával dekády budovaný konsenzus o nezávislosti Fedu.
Výmena Powella, ktorého mandát na čele Federálneho rezervného systému vyprší v máji tohto roka, za lojálnejšieho kandidáta by mohla Trumpovej administratíve pomôcť pred novembrovými voľbami do Kongresu. Tie sú tradične vnímané ako referendum o úradujúcom prezidentovi a história ukazuje, že vládna strana v nich zväčša stráca kontrolu nad zákonodarným zborom. Nominant ochotný znižovať úrokové sadzby na politickú objednávku by dodal umelé stimuly v podobe lacnej likvidity bez ohľadu na aktuálnu mieru inflácie. Krátkodobo by tak podporil rast trhov, čo by mohlo republikánom pomôcť udržať si väčšinu v Snemovni reprezentantov.
Z dlhodobej perspektívy však môže byť tento prístup kontraproduktívny. Ohrozuje nielen reputáciu samotnej inštitúcie, ale vytvára štrukturálne riziko pre americkú i svetovú ekonomiku. Strata autonómie a zníženie dôvery v nezávislý Fed môže v dlhodobom horizonte spôsobiť nekontrolovaný nárast inflácie a nenávratne poškodiť postavenie dolára ako základného piliera svetového finančného systému a dominantnej rezervnej meny. V tomto kontexte nie je prekvapením, že zlato v roku 2026 atakuje historické maximá. V jeho prospech nehrá len eskalácia nových globálnych konfliktov, ale aj rastúca neistota ohľadom stability dolára, ktorá ešte viac posilňuje status drahých kovov ako bezpečného prístavu.
muž v zrkadle
Zatiaľ čo sa médiá orientujú na budúcnosť Jeroma Powella na čele Fedu, ťažisko debaty o stabilite štátu sa presúva inam. Iniciatíva časti zákonodarcov vrátila do verejného priestoru diskusiu o uplatnení 25. dodatku Ústavy USA. Tá sa v posledných týždňoch stáva legitímnou politickou témou. Prezidentovo čoraz nepredvídateľnejšie rozhodovanie podnecuje úvahy o ústavných mechanizmoch určených práve na situácie, keď by prezident nebol spôsobilý na výkon mandátu.
V konečnom dôsledku sa naratív o Powellovi ako „nepriateľovi štátu“ môže ukázať ako mylný. Kým vedenie menovej politiky zostáva relatívne konzistentné a predvídateľné, hlavný zdroj politickej a trhovej neistoty vychádza z exekutívy. Dokazujú to aj údaje z minulého roka. Po sérii Trumpových vyhlásení o zavedení ciel stratil index Dow Jones v priebehu dvoch obchodných dní viac ako 9 %, čo predstavovalo kumulatívny prepad trhovej kapitalizácie o 6,6 bilióna dolárov, pričom išlo o najväčšiu dvojdennú stratu v histórii. Rovnako aj októbrové vyhlásenia na sieti Truth Social smerom k Číne viedli podľa analýzy Bespoke Investment Group k okamžitému vymazaniu trhovej hodnoty vo výške dvoch biliónov dolárov.
Situácia vytvára paradox: tlak na oslabenie nezávislosti centrálnej banky a prezidentove časté obraty v kľúčových geopolitických otázkach vyvolávajú pochybnosti o stabilite samotnej výkonnej moci. Ak teda Donald Trump skutočne pátra po najväčšej hrozbe pre americkú prosperitu, po niekom, kto svojou nepredvídateľnosťou podkopáva dôveru v dolár, nemusí sa pozerať smerom k budove Fedu. Úplne by stačilo, keby sa ráno pozrel do zrkadla.