naznačuje to aj vývoj na európskych akciových trhoch. Zatiaľ čo sa technologický sektor v zámorí aj napriek nástrahám možnej bubliny okolo umelej inteligencie stále dostáva na nové maximá, rast v Európe ťahajú hlavne zbrojárske spoločnosti.
dominujú technológie preverené v boji
Nemecký Rheinmetall zaznamenal od začiatku invázie nárast hodnoty akcií o viac než 1500 %. Stovky percent si pripísali aj taliansky Leonardo či švédsky Saab, ťažiaci aj zo vstupu krajiny do NATO. Z rastúceho dopytu po európskom prezbrojení profitujú aj ďalšie firmy, od francúzskych Thales a Dassault Aviation až po britský BAE Systems. Európsky zbrojársky sektor sa tak výrazne rozhýbal a dnes prekonáva výkonnosť širších akciových indexov. Najlepšie sa darí spoločnostiam, ktorých moderné systémy boli overené v reálnych bojových podmienkach na Ukrajine.
Paradoxne sa však ukázalo, že účinné môžu byť aj technológie považované za zastarané. Príkladom je systém Gepard, ktorý bol ešte pred vojnou považovaný za prakticky nepoužiteľný v ére moderných stíhacích lietadiel a presne navádzanej munície s dlhým dosahom. Zdalo sa, že platforma s dvojicou 35-milimetrových kanónov a obmedzeným dosahom nemá na modernom bojisku žiadnu šancu prežiť. Lietadlá či útočné vrtuľníky by ho zničili skôr, než by ich jeho radary dokázali zachytiť. Samozrejme, na tom, že Gepard už asi nemá vhodné uplatnenie v prvej línii, sa nič nemení. No osvedčil sa pri obrane kritickej infraštruktúry, hlavne proti dronom Shahed či ich ruskej verzii Geran. Jeho nasadenie je výrazne efektívnejšie než použitie drahých rakiet protivzdušnej obrany, napríklad zo systému IRIS-T (tiež vyrábaného nemeckou spoločnosťou Diehl Defence) či amerických systémov Patriot.
Úspešné využitie pôvodne zastaraného modelu tak tiež podporilo vývoj modernejších riešení, ako Skynex a Skyranger od Rheinmetallu, ktoré sa môžu stať dôležitým doplnkom protivzdušnej obrany NATO. Rheinmetall zároveň masívne rozšíril výrobu munície. Pre spomínaný Gepard dodáva 35-milimetrové náboje a zväčšil aj kapacity pre delostreleckú muníciu. Kým pred vojnou ročne vyrobil 70-tisíc delostreleckých granátov, dnes sú výrobné linky schopné produkovať viac než jeden milión kusov ročne, s plánom ďalšieho navýšenia až na 1,5 milióna v nasledujúcich rokoch.
Otázka európskej bezpečnosti sa dostala do popredia aj kolísavými postojmi Spojených štátov k NATO a nevyspytateľnou rétorikou amerického prezidenta. Nejde pritom len o počty vojakov či techniky, ale aj o schopnosť získavať spravodajské informácie, využívať prvky elektronického boja a lepšie koordinovať jednotky na bojisku.
Švédska spoločnosť Saab patrí medzi firmy, ktoré z tejto zmeny výrazne ťažia. Okrem zbraňových systémov, napríklad protitankových striel NLAW či radarov Giraffe, využíva Ukrajina aj lietadlá včasnej výstrahy Saab 340 AEW. Hoci tieto stroje nedosahujú operačné schopnosti amerických variantov AWACS, ukazujú, že v regionálnom meradle je efektívna obrana možná aj s európskymi systémami, a to za výrazne nižšie náklady.
Ukrajina podpísala aj dohodu na dodanie viac než stovky stíhačiek Saab JAS 39 Gripen, ktoré sú schopné operovať aj z bežných ciest a diaľnic, čo by na východoeurópskom bojisku mohlo byť strategickou výhodou, hlavne keď sú vojenské letiská permanentným cieľom útokov. Za určitých podmienok je možné podobným spôsobom nasadiť aj už dodané americké stíhačky F-16, no švédsky Gripen disponuje výraznou výhodou v podobe jednoduchšej údržby v poľných podmienkach, čo z neho robí praktickejšiu voľbu pre operácie z improvizovanej infraštruktúry. Saab však nie je aktívny len vo vzduchu. Nedávna štátna zákazka na podmorské drony a objednávka ponoriek pre poľské námorníctvo potvrdzuje rastúci význam spoločnosti aj v oblasti ochrany podmorskej infraštruktúry hlavne v Baltickom mori.
Vo Francúzsku stále neklesá záujem o Dassault Aviation, ktorého akcie ťažia hlavne z úspechu stíhačky Rafale. Tá v októbri minulého roka prekonala míľnik 300 vyrobených kusov a posledné mesiace nad ich nákupom uvažuje aj Taiwan, ktorý nimi plánuje obmeniť dosluhujúce Mirage 2000. Stroje tvoria aj základ francúzskeho jadrového odstrašenia, čo v súčasnom geopolitickom prostredí dáva lietadlu schopnému niesť taktické jadrové zbrane osobitný význam.
Ekosystém moderného boja dnes však nestojí len na nosičoch zbraní, ale čoraz viac na senzoroch, elektronickom boji a schopnosti spracovať informácie rýchlejšie než protivník. Práve v tejto vrstve zohrávajú kľúčovú úlohu spoločnosti Thales, Leonardo či Safran. Thales dodáva radarové a senzorové systémy, avioniku a pokročilé riešenia elektronického boja. Safran je síce známejší svojimi motormi (napríklad pre spomínané stíhačky Rafale), no jeho významná divízia Safran Electronics & Defense tiež dodáva senzory a navigačné systémy. Ich úlohou nie je len detekcia cieľov, ale aj ochrana vlastných platforiem prostredníctvom rušenia, klamania a potláčania nepriateľských senzorov. Talianska skupina Leonardo sa v oblasti systémov elektronického boja dokázala tiež presadiť. Jej riešenia ochrany proti dronom, ako HALO či Falcon Shield, sú navrhnuté na identifikáciu, sledovanie a rušenie bezpilotných prostriedkov, ktoré sa stali na Ukrajine jednou z dominantných hrozieb.
Z investičného hľadiska môže byť Leonardo atraktívny aj vďaka svojej silnej civilnej divízii, ktorej dominuje výroba vrtuľníkov, čím zmierňuje cyklickosť zbrojného segmentu. Je zároveň priekopníkom v oblasti civilných tiltrotorov, strojov s naklápacími rotormi, ktoré umožňujú kombinovať rýchlosť turbovrtuľového lietadla s kolmým štartom vrtuľníka. Ich model AW609 je vo finálnej fáze certifikácie a jeho nasadenie by mohlo znamenať výrazný posun v segmente VIP prepravy či záchranných služieb, keďže by sa išlo o vôbec prvý civilný stroj takéhoto typu.
od diskontu k prémiovému oceneniu a späť
V každom prípade rok 2025 potvrdil fundamentálnu zmenu v oceňovaní európskych zbrojoviek. Kým pred vojnou sa tieto akcie obchodovali s výrazným diskontom voči širšiemu trhu, čo bolo spôsobené jednak cyklickosťou tohto sektora, tak aj rozšírením ESG investovania, ktoré tieto spoločnosti kvôli ich etickým otáznikom z portfólií zámerne vynechávali, dnes sa tieto akcie zväčša obchodujú s miernou či výraznou prémiou.
Sú tu však riziká. Ako som už spomenul, obranný sektor je tradične cyklický a výrazne závislý od politických rozhodnutí. Ak by došlo k nečakanému diplomatickému posunu vo vojne na Ukrajine, Európa by sa pod tlakom iných, ekonomicky pálčivejších tém mohla rozhodnúť tempo zbrojných iniciatív spomaliť. V takom prípade by celý sektor mohol čeliť korekcii. Na druhej strane konsenzus o pokračujúcom raste týchto titulov je naďalej živený dlhodobou potrebou prezbrojenia armád NATO, ktoré budú musieť modernizovať svoje kapacity bez ohľadu na to, či sa konflikt na Ukrajine skončí alebo nie. Snaha zabezpečiť výzbroj od európskych firiem sa preto javí ako logický krok. Okrem toho je tu ešte politický faktor v podobe Donalda Trumpa. Ak by Spojené štáty začali vnímať rastúcu snahu Európy odpútať sa od americkej výzbroje ako hrozbu, nemožno vylúčiť, že zotrvanie USA v NATO by mohlo byť teoreticky podmienené práve zvýšeným nákupom amerických zbraňových systémov.