prvým je, že si ju každý vykladá po svojom. „Ekológiu“ môžeme v kontexte áut vnímať v takom širokom časovom a konceptuálnom rozmedzí, že si každý môže debatu zarámcovať tak, ako mu to najviac vyhovuje. Rozprávame sa len o emisiách skleníkových plynov a znečistení vzduchu, alebo aj o vzniknutom odpade? Porovnávame len prírodné škody, ktoré vznikajú, kým sedíme za volantom, alebo nás zaujíma aj výroba a likvidácia rôznych typov áut? 

Druhým dôvodom, prečo táto otázka rozdeľuje spoločnosť, je, že autá pre nás kultúrne predstavujú viac ako len prostriedok na dopravu z bodu A do bodu B. Sú akýmsi symbolom autonómie a sebestačnosti a ich výber je osobnou voľbou odrážajúcou našu povahu, rodinný status a spoločenské postavenie. A pri veciach, ktoré sa stávajú pomaly až súčasťou našich identít, prirodzene vzniká aj priestor na politizáciu – potom je už jednoduché zasiať strach, že vám vašu osobnú ctenú vec chce niekto odoprieť, a zožať preferencie na sľube, že ten „šialený aktivizmus“ zastavíte. Ten aktivizmus na druhej strane tiež nemusí byť nevyhnutne racionálny. Za snahou o rozsiahle reformy je často cítiť upnutie na ekologické ideály bez riadnych predstáv o tom, ako daný priemysel funguje. Ako sa v tom teda vyznať? Skúsme postupne...

výroba – prečo majú elektroautá špinavší štart

Všetky autá – bez ohľadu na to, aký typ motora skrývajú pod kapotou – vstupujú do kolobehu znečistenia prírody ešte pred zmontovaním v automobilkách. Skôr, ako sa produkt vôbec začne podobať na auto, je potrebné naň získať suroviny, napr. hliník, oceľ, meď, sklo, rôzne plasty či vzácne prvky. Neexistuje spôsob, ako ich vyťažiť, spracovať a doručiť do automobiliek bez emisií skleníkových plynov a environmentálnych vplyvov. Istú mieru znečistenia pri výrobe majú teda elektrické autá so spaľovacími spoločnú. Bod, kde sa ich cesty začínajú rozchádzať, je príprava elektrickej batérie.

Výroba batérií je technologicky aj energeticky náročný proces, ktorý si vyžaduje celý rad špecifických surovín. Na rozdiel od klasického motora je elektrický pohon závislý od lítiových článkov, ktoré kombinujú lítium, kobalt, nikel, grafit a mangán. Najdôležitejšie je – ako aj pri každej inej batérií – lítium, ktoré zvykneme ťažiť buď z hornín, alebo zo soľných plání v suchých oblastiach Južnej Ameriky. Medzi Argentínou, Bolíviou a Čile sa nachádza takzvaný lítiový trojuholník, v ktorom sa ukrýva väčšina svetových lítiových zásob, zatiaľ čo kobalt pochádza z afrických baní a nikel až z Indonézie. Výroba každej jednej autobatérie teda prechádza logistickou sieťou rozprestretou naprieč tromi kontinentmi. Zo získaných materiálov sa následne vyrábajú jednotlivé vrstvy batérií – katódy, anódy, separátory, elektrolyty – a tie sa skladaním spájajú do celkov, ktoré tvoria srdce elektromobilu.