Že to, čo Rakúsko oslavuje, je 26. október 1955, keď Rakúsko podpísalo so svetovými víťaznými mocnosťami zmluvu o svojej neutralite, vďaka ktorej sa Rakúsko stalo po desiatich rokoch sovietsko-americko-britsko-francúzskej okupácie skutočne samostatným štátom. A tak si to odvtedy pamätám a pripomínam to mnohým priateľom, ktorí to rovnako ako kedysi ja spájajú s prvou svetovou vojnu a jej slávne-neslávnym koncom.
Neviem ako v Bratislave, ale v Prahe je už roky rakúska recepcia k štátnemu sviatku jedným z vrcholov takýchto akcií v Prahe a Rakúšania si na nej dávajú veľmi záležať. Často ju organizujú v najreprezentatívnejších pražských priestoroch na to určených, teda v Obecnom dome, Rudolfíne (kde sídlil prvorepublikový parlament) alebo, ako tento rok, na Žofíne. A vždy má v sebe rakúska recepcia noblesu a istú monarchistickú vznešenosť, ktorú napríklad štyrikrát väčšie Poľsko alebo pre Čechov dvakrát dôležitejšie Slovensko na svojich pražských oslavách štátnych sviatkov nedosahuje. V prípade Slovenska je to tak trochu preto, že Slováci úplne nevedia, ktorý z tých ich sviatkov je skutočne ten národný – či je to „postkomunistické“ Slovenské národné povstanie, federalistický 17. november, alebo ten podivný 1. január, ktorý sa hádam ani osláviť poriadne nedá. Možno by to mohol vyriešiť 28. október, ale chápem, že keď chcete oslavovať aj Dušičky, tak by to ekonomika uniesla len ťažko.
Rakúska recepcia je vďaka niekoľkým stovkám pozvaným miestom, na ktorých sa človek zíde s množstvom ľudí, ktorých mesiace alebo niekedy celý rok od minulého sviatku nevidel. Ja a mamička môjho syna (ktorá sa ma už od septembra pýta, či mi prišla pozvánka k Rakúšanom) sa tak u Rakúšanov pravidelne vídame s manželmi Krupičkovcami a raz z toho vzišiel dokonca aj spoločne strávený Silvester na chalupe v horách.
Pri tom popíjaní rakúskeho vína – tento rok bolo priamo z viedenských viníc a bolo naozaj dobré – sa však občas dostane reč aj na rakúsku národnú identitu, teda povedané ľudskou rečou, prečo sa vôbec Rakúšania považujú za Rakúšanov. Pretože, márna sláva, Rakúšania boli vždy predovšetkým Nemcami, niekoľko storočí dokonca tými Nemcami, ktorí všetkým ostatným Nemcom na čele Svätej ríše rímskej národa nemeckého vládli. O túto cisársku korunu prišli až vďaka Napoleonovi a o prvé miesto medzi Nemcami potom porážkou v bitke pri Hradci Královom, ktorú podľa legendy rozšírenej v Česku vyhrali bismarckovskí Nemci len vďaka tomu, že mali rýchlejšie strieľajúce zadovky a vojaci rakúskej armády pomalšie predovky. Rozpad Rakúsko-Uhorska zase takmer urobil z nemecky hovoriacich Rakúšanov weimarských Nemcov, ale víťazné mocnosti prvej svetovej vojny im spojenie s Nemeckom a tiež to, aby sa stali Nemcami, zakázali.
Keď sa potom Rakúšan Adolf Hitler stal nemeckým kancelárom, bolo ťažké anexii Rakúska Treťou ríšou zabrániť. Dôvodov na to nebolo mnoho, Rakúsko na tom hospodársky nebolo nijako skvele, vládla v ňom od tridsiatych rokov polofašisticko-katolícka diktatúra, zato príbeh Nemecka po roku 1933 sa zdal príbehom žiarivo úspešnej diktatúry. Z príslušníkov podivného rakúskeho národíka sa na jar 1938 stali „nadľudia“, „panská rasa“, takže nie div, že pri príchode Hitlera do viedenského Hofburgu jasali také davy ľudí.
Lenže sen o tisícročnej ríši sa skončil po siedmich rokoch úplnou katastrofou, z ktorej sa Rakúšania tak trochu vyklamali legendou o prvej Hitlerovej obeti. Aby mala táto lož aspoň nejaký základ, museli sa z Nemcov stať Rakúšania. Aj tak to trvalo desiatky rokov, ešte oveľa dlhšie než do toho 28. októbra 1955. Podľa rakúskych odborníkov začali byť Rakúšania Rakúšanmi až niekedy v sedemdesiatych rokoch, keď sa krajine začalo hospodársky dariť, a definitívny zlom prišiel tak okolo roku 1995, keď Rakúsko hospodársky preskočilo zjednotené Nemecko. Dátum sa dá ťažko stanoviť, ale keby sa dal, až to by mal byť ten pravý rakúsky štátny sviatok.
Neviem ako v Bratislave, ale v Prahe je už roky rakúska recepcia k štátnemu sviatku jedným z vrcholov takýchto akcií v Prahe a Rakúšania si na nej dávajú veľmi záležať. Často ju organizujú v najreprezentatívnejších pražských priestoroch na to určených, teda v Obecnom dome, Rudolfíne (kde sídlil prvorepublikový parlament) alebo, ako tento rok, na Žofíne. A vždy má v sebe rakúska recepcia noblesu a istú monarchistickú vznešenosť, ktorú napríklad štyrikrát väčšie Poľsko alebo pre Čechov dvakrát dôležitejšie Slovensko na svojich pražských oslavách štátnych sviatkov nedosahuje. V prípade Slovenska je to tak trochu preto, že Slováci úplne nevedia, ktorý z tých ich sviatkov je skutočne ten národný – či je to „postkomunistické“ Slovenské národné povstanie, federalistický 17. november, alebo ten podivný 1. január, ktorý sa hádam ani osláviť poriadne nedá. Možno by to mohol vyriešiť 28. október, ale chápem, že keď chcete oslavovať aj Dušičky, tak by to ekonomika uniesla len ťažko.
Rakúska recepcia je vďaka niekoľkým stovkám pozvaným miestom, na ktorých sa človek zíde s množstvom ľudí, ktorých mesiace alebo niekedy celý rok od minulého sviatku nevidel. Ja a mamička môjho syna (ktorá sa ma už od septembra pýta, či mi prišla pozvánka k Rakúšanom) sa tak u Rakúšanov pravidelne vídame s manželmi Krupičkovcami a raz z toho vzišiel dokonca aj spoločne strávený Silvester na chalupe v horách.
Pri tom popíjaní rakúskeho vína – tento rok bolo priamo z viedenských viníc a bolo naozaj dobré – sa však občas dostane reč aj na rakúsku národnú identitu, teda povedané ľudskou rečou, prečo sa vôbec Rakúšania považujú za Rakúšanov. Pretože, márna sláva, Rakúšania boli vždy predovšetkým Nemcami, niekoľko storočí dokonca tými Nemcami, ktorí všetkým ostatným Nemcom na čele Svätej ríše rímskej národa nemeckého vládli. O túto cisársku korunu prišli až vďaka Napoleonovi a o prvé miesto medzi Nemcami potom porážkou v bitke pri Hradci Královom, ktorú podľa legendy rozšírenej v Česku vyhrali bismarckovskí Nemci len vďaka tomu, že mali rýchlejšie strieľajúce zadovky a vojaci rakúskej armády pomalšie predovky. Rozpad Rakúsko-Uhorska zase takmer urobil z nemecky hovoriacich Rakúšanov weimarských Nemcov, ale víťazné mocnosti prvej svetovej vojny im spojenie s Nemeckom a tiež to, aby sa stali Nemcami, zakázali.
Keď sa potom Rakúšan Adolf Hitler stal nemeckým kancelárom, bolo ťažké anexii Rakúska Treťou ríšou zabrániť. Dôvodov na to nebolo mnoho, Rakúsko na tom hospodársky nebolo nijako skvele, vládla v ňom od tridsiatych rokov polofašisticko-katolícka diktatúra, zato príbeh Nemecka po roku 1933 sa zdal príbehom žiarivo úspešnej diktatúry. Z príslušníkov podivného rakúskeho národíka sa na jar 1938 stali „nadľudia“, „panská rasa“, takže nie div, že pri príchode Hitlera do viedenského Hofburgu jasali také davy ľudí.
Lenže sen o tisícročnej ríši sa skončil po siedmich rokoch úplnou katastrofou, z ktorej sa Rakúšania tak trochu vyklamali legendou o prvej Hitlerovej obeti. Aby mala táto lož aspoň nejaký základ, museli sa z Nemcov stať Rakúšania. Aj tak to trvalo desiatky rokov, ešte oveľa dlhšie než do toho 28. októbra 1955. Podľa rakúskych odborníkov začali byť Rakúšania Rakúšanmi až niekedy v sedemdesiatych rokoch, keď sa krajine začalo hospodársky dariť, a definitívny zlom prišiel tak okolo roku 1995, keď Rakúsko hospodársky preskočilo zjednotené Nemecko. Dátum sa dá ťažko stanoviť, ale keby sa dal, až to by mal byť ten pravý rakúsky štátny sviatok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.