Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Unifikovaná sloboda

.peter Zajac .časopis .klub

Po roku 1989 vznikol priestor dvoch navzájom prepojených priestorov slobody. Dovnútra znamenal zakotvenie základných ľudských práv a slobôd, vytvorenie pluralitného politického systému, nastolenie ekonomickej slobody, slobody médií, slobodného súdnictva, vzdelávania, kultúry. Navonok to znamenalo príslušnosť k slobodnému svetu, ktorý predstavovali NATO a Európska únia.

Táto paradigma platila dlho. Vnútropolitický zápas sa odohrával medzi vyznávačmi slobody a zástancami centralistického, byrokratického až autokratického štátu, ktorý slobodu zo všetkých oblastí vytesňoval. V medzinárodnej politike to znamenalo ctižiadosť stať sa súčastou slobodného priestoru západnej civilizácie.
V týchto kľúčových oblastiach sa odohrával na Slovensku dlhodobý zápas. Trval až do vstupu Slovenskej republiky do NATO a Európskej únie.  Vzápätí sa však prejavili dve skutočnosti. V prvom rade padla ilúzia o automatizme predpokladu, že rozvoj slobôd na Slovensku zaručuje samotné členstvo v NATO a v EÚ.  Ficov režim a jeho obmedzovanie individuálnych slobôd, ako v prípade Hedvigy Malinovej či Ernesta Valka, obmedzovanie slobody tlače, podnikania, vlastníctva, byrokratické reglementovanie vzdelávania a zdravotníctva,  tangovanie menšinových práv sa stalo výrazným dokladom toho, že zmenšovanie priestoru slobôd je možné aj pod pláštikom Európskej únie.
Okrem toho sa však začalo ukazovať aj niečo iné. Najprv to ostávalo takmer bez povšimnutia, ale dnes sa ten proces stáva centrom problému: v Európskej únii sa začala naplno prejavovaťcentralistická a byrokratická unifikácia, rozhodovanie bez demokratickej legitimity, len na základe byrokratických predpisov, nariadení, opatrení, rozhodnutí, porušovanie zmlúv ešte predtým, než na nich uschol atrament, ako v prípade Lisabonskej zmluvy. V Európskej únii sa začal nenápadne v rámci unifikácie zužovať priestor slobody, pričom k tomu pribudlo aj vynútené zužovanie priestoru individuálnych slobôd v súvislosti s bojom proti terorizmu.
Za posledného vyše roka sa u nás naplno prejavili dva faktory. Obmedzovanie slobôd Ficovým režimom odstraňovala koaličná vláda Ivety Radičovej polovičato, či sa to týkalo Tlačového zákona, Vlasteneckého zákona, práv menšín, práv vlastníkov pôdy pod diaľnicami, či slobody médií (poštátnenie verejnoprávnej televízie a rozhlasu nie je ničím iným ako návodom na ich politickú parcelizáciu).  Vzdelávanie ako základ slobôd nastupujúcej generácie vytesnilo aj za tejto vlády rozhodovanie úradníkov, chrániacich si len svoju vlastnú byrokratickú moc. Znovunastolenie spravodlivosti ostalo na polceste najmä vďaka voľbe-nevoľbe generálneho prokurátora. Boj proti korupcii sa skončil na fasáde Daňového úradu v Košiciach.
Vnútropoliticky sme tak svedkami toho, že rozdiel medzi politickými stranami, usilujúcimi sa vyše dvadsať rokov rozširovať priestor slobody a tými, ktoré ho zužujú z vlastnej politickej povahy, sa zmenšil do tej miery, že sa medzi nimi stierajú akékoľvek hranice.  
Ak však doteraz v Európskej únii platilo, že zužovanie slobôd je v príkrom rozpore  s princípmi slobodnej spoločnosti, dnes to platiť prestáva. Legitimne zvolených predstaviteľov EÚ sprevádzajú ako tiene prezidenti a ministri zahraničných vecí bez reálnych právomocí a legitimity, vyplývajúcej zo slobodnej voľby.
V jednej televíznej relácii to znelo ako bonmot, ale ak má slovo sloboda znamenať možnosť slobodne povedať áno, vyjadruje to podstatu celého problému.  Tento proces možno pokojne nazvať unifikáciou slobody. Začal sa anekdotickým predpisovaním veľkosti banánov, no pokračuje neskutočnou rýchlosťou až po rozhodnutia, ktoré sa ocitajú na hranici alebo za hranicou legitimity, danej štátnou suverenitou. Sú to nebezpečné procesy. Nevedú totiž ani náhodou k vytvoreniu vysnívanej federálnej Európy, lebo každá federácia je založená na demokratickej legitimite a slobodnej voľbe, ale k byrokratickému centralizmu a klasickému veľmocenskému rozhodovaniu, ktoré Petr Robejšek nazval tradíciou rozparcelovanej Európy po viedenskom kongrese v roku 1815.
Unifikovaná sloboda je aktuálnou hrozbou Európy. Lebo, ak sa začína medzinárodne zužovať priestor slobody, nemôže nikto vyžadovať, aby sa priestor slobôd nezužoval aj v jednotlivých krajinách. Musí nad ním privierať obe oči. Dovnútra i navonok sa to napokon prejavuje rovnako – nahradenie demokratickej a slobodnej voľby princípom unifikovanej slobody.   
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite