Nikdy v živote by som to neurobila z estetických dôvodov, radšej by som chodila po svete s dvojitou bradou a tlstým zadkom, ako si odoprieť krémeš.) Ale prišiel na psa mráz, ako sa hovorí a po kolapse viacerých aspektov môjho, už aj tak chronicky chatrného zdravia som sa rozhodla vstúpiť do dverí najznámejšej nepálskej ajurvédskej kliniky, kde vraj sídli ten známy špecialista, čo všetko vylieči. Najprv si ma kúpili úžasnou masážou, a potom sa začalo peklo. Piť ráno nalačno deci roztopeného prepusteného masla, do ktorého napchali 38 vzácnych bylín, takže vám z toho horkne až za ušami a po každom hlte vás vážne napne. Potom, po troch dňoch, nútené vracanie. Potom vám dymia do očí nejakými zapálenými bylinami, ktoré štípu, potom musíte požuť betelový list. Potom si vás opäť uchlácholia masážami, olejovaním úplne všetkého (áno, dnes mi napríklad masírovali aj očné viečka...) a potom zasa, šup ho, klystír. A potom ďalší a ďalší. Bylinný, olejový, ranný, nočný. V hrubom čreve je veľa nervových zakončení, treba to prečistiť a vyživiť, potom sa mi nakopne imunita, vraj. Vraj ma vyliečia. A tak nežeriem a vraciam a trpím každý deň klystíry s vidinou, že konečne bude dobre. Na klinike je super energia, na stenách visia Buddhove výroky (Môj obľúbený je na prvom poschodí, je na ňom obrázok jakov v Tibete, ako idú po strmej skalnej cestičke a výrok Neexistuje cesta ku šťastiu, šťastie je cesta). Pracujú tu milí, profesionálni ľudia, masérky masírujú ako nikde na svete, doktor o vás vie všetko skôr, ako to vyslovíte, všetko nasvedčuje tomu, že vedia, čo robia. Dokonca som sem doviedla už aj pár klientov a všetci si pochvaľovali a výrazne to zmenilo ich životy. Ale nespomínali, že by trpeli. Tak prečo ja trpím ako pes? Tvrdia mi, že kým sa nespomalím, nič sa nezmení, ale keď sa spomalím, kto bude za mňa písať články, trekovať, vybavovať, starať sa o deti v decáku, a o všetkých slovenských turistov, čo zablúdia do Nepálu a majú potrebu ozvať sa Slovenke, žijúcej v Káthmandu? Kto zorganizuje Rómsku superstár a napíše knihu a vydá tretí album? Ak sa spomalím (ak sa to vôbec dá), budem to ešte ja? Ok, možno budem zdravá, ale budem to ja? Doktor tvrdí, že mám Healing Crisis, a že ego sa bojí a bojuje o svoje miestočko v rebríčku hodnôt...ale kurník šopa, ja nechcem byť Buddha v lotose, mne úplne stačí, keď budem normálna zdravá baba. Povedala som mu moju teóriu o mne, že mám telo trabanta s motorom formuly, on sa zasmial a povedal, že sa to bude musieť zmeniť. Niekedy sa zadívam na svojho Jonnyho, ako si tak pokojne posedáva a na všetko sa tak láskavo a chápavo pozerá, na celý svet, a nechápe môj stres, ale vždy ma uchlácholí, a je mi jasné, že to musí byť krásny stav, len tak si BYŤ...nemať v sebe tu strašnú hnaciu silu formuly, ktorá vás uženie aj na smrť, len aby bola v pohybe. Musí byť pekné vstať skoro ráno (nie ako ja, o 11-tej, lebo som zasa do tretej sedela nad kompom, lebo celý deň som behala po Káthmandu, lebo...), urobiť si o ôsmej kávu a v tichu si ju sŕkať a nerozmýšľať. Vy to viete?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.