Dejiny klavíra sa začínajú okolo roku 1700, keď Talian Bartolomeo Cristofori navrhol nástroj s názvom gravicembalo col pian e forte. Ten na rozdiel od čembala umožňoval ovplyvňovať silu tónu v závislosti od sily stlačenia klávesy, inými slovami dynamickú hru. V prípade klavíra na strunu už nebrnkalo plektrum z havranieho brka, upevnené na páke nazývanej tangenta, ale udieralo na ňu kladivko (odtiaľ neskorší názov kladivkový klavír alebo Hammerklavier). Najstarší zachovaný nástroj tohto druhu od Cristoforiho pochádza z roku 1720. .klavírna móda
Napriek počiatočným rozpakom nástrojári na rozličných miestach Európy začali pomerne rýchlo pracovať na vylepšení talianskej novinky. V Nemecku Gottfried Silbermann upravoval konštrukciu klavíra na základe kritických poznámok Johanna Sebastiana Bacha, ktorý sa s jeho nástrojmi zoznámil na kráľovskom dvore v Berlíne. No cesta k etablovaniu klavíra bola stále dlhá: ešte v roku 1774 nazval Voltaire klavír v porovnaní s čembalom posmešne „nástrojom kotlárov“. Tu však do hry vstúpil trh. Náklady na výrobu tzv. tabuľového klavíra (korpus nemal tvar krídla) v Anglicku boli nižšie ako v prípade čembala, nástroj sa výborne vynímal v salónoch finančne dobre zabezpečených obchodníkov a mešťanov a na verejných koncertoch ho propagovali umelci ako Johann Christian Bach. Klavír sa stal módou, no súčasne dokázal na kontinente inšpirovať najlepších umelcov doby, akými boli Mozart alebo Haydn. „Najpozoruhodnejší je klavír v tvare krídla, ktorý môj otec uprednostňuje tak, že ho chce mať pri práci nielen celý čas k dispozícii, ale nepoužíva žiadny iný ani na koncertoch – bez ohľadu na to, či sa konajú na dvoroch, v palácoch šľachty, alebo v divadlách...,“ napísal Mozartov syn Carl o klavíri viedenského nástrojára Antona Waltera. Walterove nástroje pôsobia s hmotnosťou 80 až 90 kilogramov oproti dnešným, niekedy až desaťnásobne ťažším klavírom takmer étericky. Nízka hmotnosť je dôsledok minima použitého kovu. Železné, nie oceľové struny sú napnuté na drevenom ráme, teda nie na liatinovom ako v súčasnosti. Výsledkom menšieho napätia strún a ďalších konštrukčných odlišností je, samozrejme, menší dynamický rozsah a odlišné zvukové kvality: o. i. jasný a priezračný zvuk, kde rozdiely medzi basom a diskantom nie sú také výrazné ako dnes. Analýzy alikvotných tónov i empíria však dokazujú, že nejde o menšiu kvalitu, ale o inú kvalitu. Walterov klavír teda nie je nedokonalý predchodca Steinwaya. „Je to jednoducho iný klávesový nástroj, ktorý si vyžaduje špecifické hráčske návyky podobne ako čembalo alebo organ,“ hovorí Viviana Sofronická, ktorá v Bratislave na festivale zahrá so Slovenským komorným orchestrom Bohdana Warchala jeden z Mozartových klavírnych koncertov. „Keď si však na nástroj zvyknete, bude vám hra na modernom klavíri v Mozartovi alebo Haydnovi pripomínať balet vo vojenských čižmách,“ dodáva. Medzi ďalšie rozdiely patria napríklad rozsah klaviatúry, ktorý bol približne o dve oktávy menší ako dnes, namiesto obvyklých pedálov má Walterov klavír ešte tzv. kolenné páky a menšia je i menzúra, teda šírka kláves. Dobových nástrojov v hrateľnom stave nie je na svete mnoho. Klavíry totiž na rozdiel od huslí vekom na kvalite nezískavajú. Rekonštrukcia môže byť neuspokojivá alebo príliš zasiahnuť do pôvodného stavu nástroja, riešením sú preto presné kópie dobových nástrojov. Napríklad také, aké vyrába Američan Paul McNulty a ktoré vďaka Hammerklavier festivalu možno už štvrtý rok vidieť, počuť i vyskúšať si v Bratislave. .američan v Čechách
S nástrojmi Paula McNultyho i s ich tvorcom som sa stretol v roku 2004 počas festivalu Dni starej hudby. Slovo dalo slovo a o nejaký čas som sa ocitol v českom Divišove, kde Paul vyrába svoje klavíry od roku 1995. Svoj odbor „piano technology“ vyštudoval po konzervatóriu v Bostone, továrenská výroba ho však nikdy príliš nelákala. Začali ho zaujímať historické nástroje, kde možno každý kus považovať vlastne za originál. Súčasne boli rôzni výrobcovia známi špecifickým zvukom i technickými riešeniami. Paul McNulty prišiel do Česka z Amsterdamu kvôli drevu. „Našiel som tu nádherné smreky. Dôvodom bolo aj to, že drevo z južných Čiech vyhľadávali niektorí výrobcovia hudobných nástrojov koncom 18. storočia,“ povedal mi počas rozhovoru. Paul okrem nástrojov Johanna Andreasa Steina a Antona Waltera, ktoré sú späté s majstrami klasicizmu ako Haydn, Mozart či Beethoven, vyrobil v posledných rokoch obľúbený klavír Chopina od Ignaza Pleyela a jeho aktuálnym projektom je obľúbený klavír Franza Liszta značky Boisselot. Ide o nádherný nástroj obdivovaného virtuóza, ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve Klassik Stiftung Weimar. Liszt ho dostal ako dar na svoje posledné veľké koncertné turné v roku 1847 a ponechal si ho počas nasledujúcich štyridsiatich rokov. Francúzskemu výrobcovi Louisovi Constantinovi Boisseletovi neskôr napísal, že bol jeho každodenným spoločníkom pri „zápasoch s hudbou včerajška, dneška i zajtrajška.“ Okrem zvukových kvalít zaujmú McNultyho nástroje aj dizajnom a kvalitou vyhotovenia. „Klavíry boli vytvárané pre ctižiadostivú strednú triedu a pre bohatých – cena za veľký koncertný nástroj od Pleyela sa rovnala hodnote dobrého domu v Paríži. Najdôležitejším je, samozrejme, zvuk, no snažím sa čo najvernejšie vytvoriť i vzhľad nástrojov, ktoré boli súčasne kvalitným nábytkom. Mám šťastie, že môžem žiť na mieste, kde špecialisti na rekonštruovanie historického nábytku, prácu s kovom a umelecké rezbárstvo stále pokračujú v tradícii,“ hovorí Paul. Mimochodom, prirovnanie ceny klavíra k cene bývania – hoci pravdepodobne nie v Paríži – v podstate stále platí. Majstrovský kúsok z mahagónu, akým je boisselot, stojí 147 000 eur. V Bratislave si na ňom budú môcť zahrať nielen mladí talentovaní študenti VŠMU, ale sonáty Schumanna a Liszta na boisseletovi uvedie i renomovaná slovenská klaviristka Daniela Varínska. McNultyho nástroje vlastnia v súčasnosti svetoznámi interpreti – špecialisti ako Trevor Pinnock, Paul Badura Skoda, Nikolaus Harnoncourt, Ronald Brautigam alebo Malcolm Bilson i prestížne vzdelávacie inštitúcie ako Harvard, Royal Academy of Music a Royal College of Music v Londýne, konzervatóriá v Haagu, Paríži, Viedni alebo Schola Cantorum v Bazileji. Skúsenosť s historickým klávesovým nástrojom tvorí bežnú súčasť vzdelávacích programov na mnohých akadémiách a vysokých školách v zahraničí, umožňuje totiž urobiť si lepšiu predstavu o štýle. A tú možno následne uplatniť i pri hre na modernom nástroji. „Dnes, keď nástrojári skúmajú rozličné klavíry starých majstrov, spájané s rôznymi skladateľmi, sa symbióza skladateľ – nástroj stala ešte zjavnejšou. Napríklad úder a farba tónu pri nástroji Grafa z roku 1819 je fascinujúcou v dielach Schuberta, no nehodí sa pre skladby C. Ph. E. Bacha. Naopak, klavír značky Stein z roku 1780 je pre jeho hudbu ideálny, no hrať na ňom Schubertovo impromptu by bola hlúposť. Z týchto príkladov je zrejmé, že dielo sa mení v závislosti od nástroja, pre ktorý bolo napísané a s Paulom sme presvedčení, že skladba vyznie najlepšie na nástroji, pre ktorý bola napísaná,“ povedala v rozhovore pre Hammerklavier festival minulý rok Viviana Sofronická. Nástroj značky McNulty vlastní na Slovensku v súčasnosti len čembalista Peter Guľas, no autor tohto článku je úprimne presvedčený, že by niektorá z kópií nástrojov Antona Waltera určite našla uplatnenie aj na VŠMU alebo v Slovenskej filharmónii. Autor je redaktor časopisu Hudobný život. Hammerklavier festival/
Nástroje Paula McNultyho štvrtý- a poslednýkrát do Bratislavy prinesie festival, ktorého umeleckým riaditeľom a zakladateľom je klavirista Ivan Šiller. Okrem seminárov ponúkne 28. 10. v Malej koncertnej sieni VŠMU koncert z diel Liszta, 29. 10. sa v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave predstavia recitálmi Daniela Varínska a Viviana Sofronická so sprievodom SKO B. Warchala. Atraktívnou súčasťou koncertov bude unikátna kópia obľúbeného klavíra Franza Liszta značky Boisselot.
Viac informácií na www.hkfestival.sk a www.fortepiano.eu
Napriek počiatočným rozpakom nástrojári na rozličných miestach Európy začali pomerne rýchlo pracovať na vylepšení talianskej novinky. V Nemecku Gottfried Silbermann upravoval konštrukciu klavíra na základe kritických poznámok Johanna Sebastiana Bacha, ktorý sa s jeho nástrojmi zoznámil na kráľovskom dvore v Berlíne. No cesta k etablovaniu klavíra bola stále dlhá: ešte v roku 1774 nazval Voltaire klavír v porovnaní s čembalom posmešne „nástrojom kotlárov“. Tu však do hry vstúpil trh. Náklady na výrobu tzv. tabuľového klavíra (korpus nemal tvar krídla) v Anglicku boli nižšie ako v prípade čembala, nástroj sa výborne vynímal v salónoch finančne dobre zabezpečených obchodníkov a mešťanov a na verejných koncertoch ho propagovali umelci ako Johann Christian Bach. Klavír sa stal módou, no súčasne dokázal na kontinente inšpirovať najlepších umelcov doby, akými boli Mozart alebo Haydn. „Najpozoruhodnejší je klavír v tvare krídla, ktorý môj otec uprednostňuje tak, že ho chce mať pri práci nielen celý čas k dispozícii, ale nepoužíva žiadny iný ani na koncertoch – bez ohľadu na to, či sa konajú na dvoroch, v palácoch šľachty, alebo v divadlách...,“ napísal Mozartov syn Carl o klavíri viedenského nástrojára Antona Waltera. Walterove nástroje pôsobia s hmotnosťou 80 až 90 kilogramov oproti dnešným, niekedy až desaťnásobne ťažším klavírom takmer étericky. Nízka hmotnosť je dôsledok minima použitého kovu. Železné, nie oceľové struny sú napnuté na drevenom ráme, teda nie na liatinovom ako v súčasnosti. Výsledkom menšieho napätia strún a ďalších konštrukčných odlišností je, samozrejme, menší dynamický rozsah a odlišné zvukové kvality: o. i. jasný a priezračný zvuk, kde rozdiely medzi basom a diskantom nie sú také výrazné ako dnes. Analýzy alikvotných tónov i empíria však dokazujú, že nejde o menšiu kvalitu, ale o inú kvalitu. Walterov klavír teda nie je nedokonalý predchodca Steinwaya. „Je to jednoducho iný klávesový nástroj, ktorý si vyžaduje špecifické hráčske návyky podobne ako čembalo alebo organ,“ hovorí Viviana Sofronická, ktorá v Bratislave na festivale zahrá so Slovenským komorným orchestrom Bohdana Warchala jeden z Mozartových klavírnych koncertov. „Keď si však na nástroj zvyknete, bude vám hra na modernom klavíri v Mozartovi alebo Haydnovi pripomínať balet vo vojenských čižmách,“ dodáva. Medzi ďalšie rozdiely patria napríklad rozsah klaviatúry, ktorý bol približne o dve oktávy menší ako dnes, namiesto obvyklých pedálov má Walterov klavír ešte tzv. kolenné páky a menšia je i menzúra, teda šírka kláves. Dobových nástrojov v hrateľnom stave nie je na svete mnoho. Klavíry totiž na rozdiel od huslí vekom na kvalite nezískavajú. Rekonštrukcia môže byť neuspokojivá alebo príliš zasiahnuť do pôvodného stavu nástroja, riešením sú preto presné kópie dobových nástrojov. Napríklad také, aké vyrába Američan Paul McNulty a ktoré vďaka Hammerklavier festivalu možno už štvrtý rok vidieť, počuť i vyskúšať si v Bratislave. .američan v Čechách
S nástrojmi Paula McNultyho i s ich tvorcom som sa stretol v roku 2004 počas festivalu Dni starej hudby. Slovo dalo slovo a o nejaký čas som sa ocitol v českom Divišove, kde Paul vyrába svoje klavíry od roku 1995. Svoj odbor „piano technology“ vyštudoval po konzervatóriu v Bostone, továrenská výroba ho však nikdy príliš nelákala. Začali ho zaujímať historické nástroje, kde možno každý kus považovať vlastne za originál. Súčasne boli rôzni výrobcovia známi špecifickým zvukom i technickými riešeniami. Paul McNulty prišiel do Česka z Amsterdamu kvôli drevu. „Našiel som tu nádherné smreky. Dôvodom bolo aj to, že drevo z južných Čiech vyhľadávali niektorí výrobcovia hudobných nástrojov koncom 18. storočia,“ povedal mi počas rozhovoru. Paul okrem nástrojov Johanna Andreasa Steina a Antona Waltera, ktoré sú späté s majstrami klasicizmu ako Haydn, Mozart či Beethoven, vyrobil v posledných rokoch obľúbený klavír Chopina od Ignaza Pleyela a jeho aktuálnym projektom je obľúbený klavír Franza Liszta značky Boisselot. Ide o nádherný nástroj obdivovaného virtuóza, ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve Klassik Stiftung Weimar. Liszt ho dostal ako dar na svoje posledné veľké koncertné turné v roku 1847 a ponechal si ho počas nasledujúcich štyridsiatich rokov. Francúzskemu výrobcovi Louisovi Constantinovi Boisseletovi neskôr napísal, že bol jeho každodenným spoločníkom pri „zápasoch s hudbou včerajška, dneška i zajtrajška.“ Okrem zvukových kvalít zaujmú McNultyho nástroje aj dizajnom a kvalitou vyhotovenia. „Klavíry boli vytvárané pre ctižiadostivú strednú triedu a pre bohatých – cena za veľký koncertný nástroj od Pleyela sa rovnala hodnote dobrého domu v Paríži. Najdôležitejším je, samozrejme, zvuk, no snažím sa čo najvernejšie vytvoriť i vzhľad nástrojov, ktoré boli súčasne kvalitným nábytkom. Mám šťastie, že môžem žiť na mieste, kde špecialisti na rekonštruovanie historického nábytku, prácu s kovom a umelecké rezbárstvo stále pokračujú v tradícii,“ hovorí Paul. Mimochodom, prirovnanie ceny klavíra k cene bývania – hoci pravdepodobne nie v Paríži – v podstate stále platí. Majstrovský kúsok z mahagónu, akým je boisselot, stojí 147 000 eur. V Bratislave si na ňom budú môcť zahrať nielen mladí talentovaní študenti VŠMU, ale sonáty Schumanna a Liszta na boisseletovi uvedie i renomovaná slovenská klaviristka Daniela Varínska. McNultyho nástroje vlastnia v súčasnosti svetoznámi interpreti – špecialisti ako Trevor Pinnock, Paul Badura Skoda, Nikolaus Harnoncourt, Ronald Brautigam alebo Malcolm Bilson i prestížne vzdelávacie inštitúcie ako Harvard, Royal Academy of Music a Royal College of Music v Londýne, konzervatóriá v Haagu, Paríži, Viedni alebo Schola Cantorum v Bazileji. Skúsenosť s historickým klávesovým nástrojom tvorí bežnú súčasť vzdelávacích programov na mnohých akadémiách a vysokých školách v zahraničí, umožňuje totiž urobiť si lepšiu predstavu o štýle. A tú možno následne uplatniť i pri hre na modernom nástroji. „Dnes, keď nástrojári skúmajú rozličné klavíry starých majstrov, spájané s rôznymi skladateľmi, sa symbióza skladateľ – nástroj stala ešte zjavnejšou. Napríklad úder a farba tónu pri nástroji Grafa z roku 1819 je fascinujúcou v dielach Schuberta, no nehodí sa pre skladby C. Ph. E. Bacha. Naopak, klavír značky Stein z roku 1780 je pre jeho hudbu ideálny, no hrať na ňom Schubertovo impromptu by bola hlúposť. Z týchto príkladov je zrejmé, že dielo sa mení v závislosti od nástroja, pre ktorý bolo napísané a s Paulom sme presvedčení, že skladba vyznie najlepšie na nástroji, pre ktorý bola napísaná,“ povedala v rozhovore pre Hammerklavier festival minulý rok Viviana Sofronická. Nástroj značky McNulty vlastní na Slovensku v súčasnosti len čembalista Peter Guľas, no autor tohto článku je úprimne presvedčený, že by niektorá z kópií nástrojov Antona Waltera určite našla uplatnenie aj na VŠMU alebo v Slovenskej filharmónii. Autor je redaktor časopisu Hudobný život. Hammerklavier festival/
Nástroje Paula McNultyho štvrtý- a poslednýkrát do Bratislavy prinesie festival, ktorého umeleckým riaditeľom a zakladateľom je klavirista Ivan Šiller. Okrem seminárov ponúkne 28. 10. v Malej koncertnej sieni VŠMU koncert z diel Liszta, 29. 10. sa v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave predstavia recitálmi Daniela Varínska a Viviana Sofronická so sprievodom SKO B. Warchala. Atraktívnou súčasťou koncertov bude unikátna kópia obľúbeného klavíra Franza Liszta značky Boisselot.
Viac informácií na www.hkfestival.sk a www.fortepiano.eu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.