Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dedičstvo Ivety Radičovej

.jaroslav Daniška .časopis .týždeň doma

Odchádzajúca premiérka za sebou necháva rozporuplné dedičstvo. Dalo by sa povedať, že je presne tým, čím nie je Mikuláš Dzurinda. V dobrom aj zlom.

.aby nedošlo k omylu, ani náhodou nie je čas písať politický nekrológ Ivety Radičovej. Uplynulý rok a pár mesiacov však stoja za analýzu. Ako by sme mali charakterizovať vládu Ivety Radičovej? Čo boli jej plusy a čo mínusy? A čo vlastne rozhodlo o jej konci?
So štipkou irónie by sa dalo povedať, že Iveta Radičová sa dopustí vždy veľkej chyby vtedy, keď hlasuje za niekoho cudzieho. Už dvakrát na tom pohorela. Prvýkrát vtedy, keď ako poslankyňa parlamentu v apríli 2009 hlasovala za svoju kolegyňu Tatianu Rosovú. A neskôr v júli 2011 na samite Európskej rady, keď hlasovala za nový euroval aj v mene koaličného partnera Richarda Sulíka. V roku 2009 prišla o poslanecký mandát, v roku 2011 o post predsedníčky vlády. .z iného sveta
Keď sa v júli 2010 Iveta Radičová ujala vlády, odchádzajúci premiér Robert Fico jej poradil, aby sa nechala odfotografovať, aby videla, ako ju po štyroch rokoch táto funkcia zmení. Tú zmenu vidno aj po roku. Lenže dôležitejší, než počet vrások, je spôsob vlády. A tu Iveta Radičová ukázala vskutku iný svet. Po Robertovi Ficovi, ktorý sa takmer celé funkčné obdobie odmietal stretať pred kamerou so svojimi názorovými oponentmi a ktorý slovenskú politiku premenil na ostrý mocenský boj (zlikvidoval stranu Vladimíra Mečiara a dosiahol odstúpenie Mikuláša Dzurindu z volebnej kandidátky), prišla Radičová, ktorá akoby pohrdla mocenskými praktikami. Radičovej kabinet vznikal veľmi rýchlo. Voľby boli 12. júna, o štyri dni už boli dohodnuté počty ministrov vo vláde, 23. júna mala nová koalícia napísanú a dohodnutú koaličnú zmluvu a 26. júna sa dohodli na programe. Pravica bola v eufórii, Ivan Mikloš hovoril o koalícii názorovej zhody, aká tu ešte nebola a zdalo sa, že všetci partneri sú spokojní.
Prišli však aj prvé pochybnosti. Vládny program bol veľmi opatrný a o ďalších reformách hovoril viac všeobecne, než konkrétne. Reformy však mali garantovať najmä osobnosti, od Jaroslava Spišiaka na čele polície po Jozefa Mihála na ministerstve sociálnych vecí a rodiny. Napokon, najväčšou otázkou týchto dní bolo, či môže byť ministrom obrany človek so slabšou znalosťou angličtiny. Prvým vážnym podcenením situácie zo strany Ivety Radičovej bol postoj k OKS a skupine štyroch poslancov vedených Igorom Matovičom. Od prvého momentu bolo jasné, že ide o ďalšie dve koaličné strany, ktoré sa dostali do parlamentu na kandidátkach iných strán. Radičová to však považovala za vnútorný problém strany Most-Híd a SaS. Zbytočne. Ako sa neskôr ukázalo, dohoda s obidvoma skupinami bola síce niekedy ťažká, často však išlo o témy, pri ktorých si mysleli to isté, čo aj sama Radičová.  Napokon musela vládna štvorka po roku nezmyselného handrkovania ich základnej požiadavke ustúpiť a Peter Zajac aj Igor Matovič začali chodiť na koaličné rokovania. .konflikt s KDH
Hoci na poslednej schôdzi parlamentu bola Iveta Radičová priateľsky naklonená Jánovi Figeľovi, ich vzťahy neboli zďaleka len ideálne. KDH ešte v roku 2008 podporilo na post prezidentky Ivetu Radičovú, a nie svojho bývalého člena Františka Mikloška. Tomuto príklonu doľava zostalo verné až dodnes. Figeľova strana nezaťažovala vládny program žiadnou konzervatívnou agendou a občas sa zdalo, že pred programom uprednostnila silnejšie posty. Radičová však už na jar tohto roku začala spochybňovať rozhodnutia ministrov KDH. Figeľovi pozastavila transformáciu železníc, Uhliarikovi časť zdravotníckej reformy a Lipšicovi (spolu s Dzurindom a Bugárom) nový systém odpočúvania. .za transparentnosť
Najtvrdšie spory však Iveta Radičová mala vo svojej materskej strane, s ktorou, ako viackrát povedala, ju spájajú najmä spoločné hodnoty. Najlepšou ilustráciou bol otvorený spor s ministrom financií Ivanom Miklošom o budovu Daňového riaditeľstva v Košiciach. Radičová v čase Miklošovej neprítomnosti napadla rozhodnutie jemu podriadených ľudí, sťahovanie do novej budovy označila za stranícky klientelizmus a žiadala, aby odišli zo svojich postov. Mikloš po návrate z USA tento spor stiahol na seba a svojich ľudí – spolu so straníckym klientelizmom – bránil. Premiérka pohrozila demisiou a napokon svoj zápas na body vyhrala. Ukázalo sa však, že iba nakrátko. Mikloš totiž využil prvý problém Úradu vlády (obvinenie premiérkinho poradcu) a presadil presne to, pre čo chcela premiérka podať demisiu. Oslabená Radičová na to nedokázala nijako zareagovať. Materská strana jej ukázala svoju macošskú tvár, a ona ju prijala. .pani Dubčeková
Až do júna 2011 mala teda Iveta Radičová najväčšie spory so stranou modrého štvorca a sama sa často správala ako siedma strana koalície. Miklošovi aj ďalším ministrom prekážal jej chaotický prístup, keď blokovala niektoré reformy bez toho, aby dokázala formulovať svoje požiadavky. Niektorí liberálni poslanci v parlamente ju dokonca začali nazývať „našou socialistickou premiérkou“. Radičová si však stále udržiavala pomerne vysokú popularitu, ktorá bola vyššia než popularita jej strany. Hoci bol z korupcie obvinený jej bývalý poradca Martin Novotný, naďalej si udržiavala pomerne vysokú dôveru. Práve to bolo jej najväčšou zbraňou: ľudia jej verili, že neprišla do politiky kradnúť, a že jej empatické pôsobenie nie je iba hra. Občas jej to síce so sociálnou kartou nevyšlo (keď napríklad koniec uťahovania opaskov ohlásila krátko predtým, ako ľudia začali dostávať nedoplatky za plyn), stále to však bola žena, čo si v kampani obula topánky za deväť eur.
Až prišiel osudný júl 2011. Leto malo pre chaoticky pôsobiacu vládu znamenať upokojenie. Napokon, ani televízne relácie, kde sa spolu hádajú koaliční politici, sa nevysielali a partneri začínali pôsobiť zrelšie a skúsenejšie. Iveta Radičová však podcenila to, na čom ako volebná líderka sama získala body: európsku kartu. Na júlový samit odchádzala bez dohody v parlamentom eurovýbore, čo si sama vysvetlila ako voľný mandát. SaS odmietlo eurovalovú filozofiu, podľa ktorej má chudobné Slovensko požičiavať a garantovať dlhy bohatších a vyspelejších členov. Nešlo o maličkosť, ale o navýšenie našich záväzkov o tri miliardy eur. Teda objem porovnateľný s tým, čo sme zaplatili za Mečiarovo rozkrádanie slovenských bánk. Iveta Radičová nebola v neznámej pozícii. Niečo podobné zažil svojho času aj jej predseda Dzurinda. Keď potreboval parlamentú väčšinu na hlasovanie o európskej ústave, Lisabonskej zmluve, podpore vstupu Turecka do EÚ či podpore vojny v Iraku, koaličné KDH bolo vždy proti. Dzurinda preto potreboval opozíciu a dostatočne skoro o tom rokoval s Vladimírom Mečiarom a Robertom Ficom. Chýbajúce hlasy tak nahradila „štátotvorná“ opozícia. Iveta Radičová však napokon o opozičné hlasy nestála. Vážnosť koaličnej krízy sama podceňovala, trávila zbytočne veľa času na zahraničných cestách, málo rokovala a občas vôbec neformulovala ciele. Napokon 11. októbra v noci doplatila na to, čo už sama dlhé mesiace vedela: na fakt, že  SaS je proti.
V rozhovore pre denník Sme po páde svojej vlády povedala: „Keby to bolo na mne, tak sa  rozplačem... Ale to si nemôžem dovoliť. Svet nemá slzy rád.“ A práve to je pointa uplynulého roka a jej politické dedičstvo. Iveta Radičová sa správala ako Alexander Dubček. Vyvolala veľké nádeje, dokázala si získať a udržiavať dôveru aj sympatie, ale ako premiérka v konečnom dôsledku zlyhala. Moc sa totiž občas správa ako divý kôň, a kto ho nevie skrotiť, toho vyhodí zo sedla. Nerobí to z nej zlého človeka, iba neúspešnú političku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite