Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ruka, ktorá hýbe kolískou...

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

Detstvo. Neraz aj napriek tomu, že sa počas neho môže prihodiť všeličo zlé a kruté, ostáva vryté v našich dušiach a pamätiach akýmsi zvláštnym spôsobom.

Detstvo sa postará sa o nevinnosť, s akou sme vtedy vnímali svet a postará sa o to fakt, že vtedy bolo takmer všetko nové, prvý raz a len ťažko sme odvracali pohľad. Ešte sme vtedy nedokázali byť ľahostajní. Tak aj preto je detstvo hviezdny čas.
Ak navyše máme v tých mladučkých rokoch pri sebe niekoho, kto nás má rád, kto je tu len pre nás, kto sa snaží porozumieť, koho môžeme opätovane milovať – je detstvo nezabudnuteľnou kapitolou. Tak preto sa mnohí spisovatelia v svojich písačkách (a ostatní ľudia vmyšlienkach a rozhovoroch) radi vracajú do dôb, keď obyčajné bolo zázračné a verili sme rozprávkam ako nikto na svete, ale napriek tomu sme videli veci obnaženejšie ako v dospelosti. Hoci to niekedy aj bolelo.
Pamätám si, akoby to bolo včera, ale bolo to už pomerne dávno. Šla som v Prahe po Karlovom moste. Stálo tam dievča, v ruke držalo gitaru a spievalo hlasom ako hrom a blesk, ale aj ako jarné mrholenie. Postála som pri nej a napadlo mi, že táto baba raz spraví dieru do sveta. Len pár dní potom šla ponad Vltavu aj česká pesničkárka z bývalých Neřež Zuzana Navarová a „objavila“ Radůzu. Netrvalo dlho a robenie diery do sveta sa začalo – v podobe muziky a neskôr aj v podobe knižiek.
Prvou lastovičkou bola rozprávková kniha (doplnená cédečkom s Radůzinými pesničkami) O Mourince a Lojzíkovi (Brio, 2008), tohto roku Čáp nej - ni kondor, ďalší graficky (a jasné, že v tomto prípade aj obsahom) dokonale vyhotovený (paperbackový) kúsok z pražského vydavateľstva Baobab. Krátke poviedky – rozprávania z autorkinho detstva, ktoré môžu čítať deti, ale aj dospelí (a spomínať pri tom na svoju minulosť, keď sa čokoláda rýchlejšie topila ako dnes, na bosé nohy sa lepili kúsky asfaltových bubliniek a v znelke televíznych novín okrem kombajnu tancovala aj baletka-labuťka).
Radůzin spisovateľský štýl sa podobá na jej hudbu. Tečie, sám seba rustikálne podmazáva, nebojí sa nárečových slov a vie ich ladne použiť, nevyjad - ruje sa k banalitám, ale načiera do hĺbky, zachováva rytmus, kde ho treba zachovať, mení ho tam, kde ho treba zmeniť. Je nežný, poetický, ale nevyhýba sa drsnosti života tam, kde tá drsnosť preniká aj do detského sveta.
Hlavnou postavičkou knihy je predškoláčka v čase, ktorý trávi s babičkou a „dědoj“, v chalupe majú „seknicu“ a niekedy jedávajú „poliuku“, stavajú a bielia verandu, chodia na smetisko aj kupovať plynové bomby do šporáka. Raduška musí vydržať buzeráciu škôlkovej súdružky učiteľky, operáciu, precíti, aké je krásne, keď ju doma nebijú remeňom ani ničím iným a keď ju „ve všem podporujou“. Chovajú zvieratá, vlastne nechovajú, žijú s nimi, teda aspoň Raduška so psom: „Vlezu si k němu do boudy a jíme lívance. Jednou kousnu já, jednou Aryn. Babička má radost, že mi chutná. Já totiž jinak strašně špatně jim. Aryn má v boudě seno, aby mu nebyla zima. Voní to a píchá. Taky jsou tam blechy. Jíme lívance a já si představuju, co je to smrt. (...) Blechy nás koušou, drbeme se a očicháváme. Já Aryna a Aryn mě. Máme se rádi. Spíme.“
Je v tej knižke úžasne veľa lásky. Takej nefalšovanej a nesfalšovanej ružovými slovami. Lásky, ktorú rozdávajú blízki ľudia. Briti vravia, že ruka, ktorá hýbe kolískou, hýbe celým svetom. Radůza: Čáp nejni kondor.
Ilustrácie: Dagmar Urbánková. Baobab 2011
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite