Bol piatok večer a predo mnou voľná predvolebná sobota, keď sa aj kvôli predvolebnému tichu v Poľsku vôbec nič nedialo. Takže ani na ten internet, ktorý vychádza na rozdiel od novín stále a nám denníkarom kazí posledné chvíle pokoja, nebolo čo písať. Občas som k moru skúsil ísť autom. Bol to zakaždým tak trochu horor v podobe mnohých a mnohých hodín za volantom. Teraz sa síce po celom Poľsku, aj v smere z Varšavy k moru na Gdaňsk, Sopot a Gdyňu, stavajú diaľnice, ale, ako ma varovali varšavskí známi, nie je to lepšie, lež oveľa horšie. Všade samé ob - chádz ky, aj to málo ciest, ktoré boli v poriadku, je rozkopané, všade nekonečné kolóny a hodinové zápchy. Takže vlakom. Vyzeralo to na dobrý nápad aj preto, že varšavská hlavná stanica je presne uprostred mesta, priamo pod Palácom kultúry, tým stalinským mrakodrapom, čo sa, bohužiaľ, stal symbolom inak oveľa krajšej Varšavy. Keď som sa pozrel na cestovné poriadky, trochu ma zamrazilo. Viac než dvesto kilometrov cesty k moru totiž trvalo o dosť dlhšie než šesť hodín. A pokiaľ chcel človek k moru vlakom dôjsť, aspoň niekoľko hodín tam byť a do polnoci sa vrátiť do Varšavy, tak jediný vlak, čo sa nazýval expres a navyše ešte Intercity, odchádzal z Varšavy pred šiestou hodinou rannou. V Sopote, kúsok od jednej z najkrajších poľských pláží, bol niečo po dvanástej a pred štvrtou už človek musel byť naspäť, aby sa o polnoci dostal naspäť. Písal som o tom esemesku do Prahy svojej novej partnerke a tá, pretože je to múdra dievčina, mi odpísala, nech tak či onak idem, pretože energiu, ktorú mi tá cesta vezme, mi more štedro vráti. Kúpil som si teda lístok, stál s nejakou víkendovou zľavou niečo pod štyridsať eur. Úvod bol celkom príjemný. Na sedadlách, a to aj v našej druhej triede, ležali pripravené noviny a po chvíli prišla, ako sa v Česku začalo hovoriť, „vlakuška“, a zadarmo nám ponúkla kávu a keks k tomu. Vlak podľa displeja v chodbičke zamieril k moru rých - losťou sto kilometrov a ja som si len vravel, kadiaľ to teda pôjdeme, keď to potrvá tak dlho. Čoskoro však vlak spomalil, často zastavoval alebo šiel krokom. Aj na železnici sa tu stavia. Za oknami vlaku sa prebúdza typický „ruský zábor“ Poľska, teda tá časť Poľska, ktorá pred rokom 1918 patrila Rusku. A dodnes to na nej trochu vidieť. Brezy, políčka, lúky okolo neveľkých roztrúsených usadlostí a na nich dve-tri kravy. Chudobná malebná rovina. Pri Toruni sa začal „nemecký zábor“. Červené tehlové domy, lepšie cesty, iné polia. Bývalé východné Prusko je potom rovnaké, no predsa iné. Akoby mu chýbala duša, asi ako v českých Sudetoch, ľudia v domoch po vyhnaných Nemcoch. Aj krásny hrad Malbork pôsobí skoro ako kulisa. Potom Gdaňsk, taký nemecký, ako mesto môže byť. Poliaci ho pritom postavili z trosiek. A potom už iba lodenice, jedna zastávka a už Sopot. Každým rokom krajšie, opravenejšie mesto, pri dlhokánskom móle je už prístav pre jachty a piesok, ten je stále hebký, ako vždy býval. Je pätnásť a na slnku dvadsať stupňov, po októbrovom daždi nad morom dvojitá dúha.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.