V tom čase vládla obava, že Mečiar vyradí hlavnú opozičnú silu z volieb. Dzurinda ma požiadal, aby som prijal záväzok za DS, ktorý som nemohol prijať. Bola za tým snaha obísť jej vedenie. Tento modus vivendi v pohľade na moc mu zostal podnes.
Dzurinda urobil veľa preto, aby posunul Slovensko dopredu. No dialo sa tak aj za cenu faulov a vierolomnosti. Zostala po ňom rozmlátená pravica. Proti Langošovi a Zajacovi pohltil DS, do zabudnutia poslal DÚ a aj keď mu Čarnogurský s Palkom napokon nedovolili scudziť KDH, oslabil ho tak, že dnes je beztvaré.
Po voľbách v roku 2006 rokoval Dzurinda o vláde s Mečiarom, lebo chcel zastaviť Fica. Rozťal tým najsilnejšiu ponovembrovú štiepiacu líniu – nejsť do vlády s Mečiarom. Potom už mal Fico dvere k moci otvorené. Ak totiž mohol vládu s Mečiarom vytvoriť Dzurinda proti Ficovi, prečo by nemohol Fico s Mečiarom vytvoriť vládu proti Dzurindovi? Stalo sa.
Dnes SDKÚ povýšila „exogénnu“ agendu Bruselu nad „endogénnu“ agendu v Bratislave. Euroval predradila pred existenciu vlády. Tejto optike sa nakoniec podvolila aj Iveta Radičová. Politické náklady pre krajinu budú veľké. Zásluhou Dzurindu sa Fico stal demiurgom budúceho politického vývoja. Slobodné voľby, ako vymoženosť Novembra, sa na určitý čas stanú len variovaním otázky Fico plus kto? Krajina, ktorej stabilita stojí na jednom človeku, nie je stabilnou krajinou.
Potrebujeme novú pravicu, ktorá bude doma čerpať z étosu novembra ’89, ale zároveň zostane európskou. Bude však musieť preukázať odhodlanie zviesť ťažký zápas s bruselským euronacionalizmom. Tento zápas rozhodne o tom, či Európa zostane celistvá a slobodná, alebo sa zrúti a skončí v konfliktoch a v rukách extrémistických síl. Na jej zachovanie potrebuje Slovensko získavať spojencov. Nech je poučením, že v prípade Eurovalu sme spojencov nehľadali, a preto ani nenašli. Zápas o rozumnú tvár Európy má však obrovský zmysel.
Každý koniec veľkého politika nesie v sebe aj akýsi eschatologický rozmer. Mikuláš Dzurinda začal ako hovorca pravice a končí ako Ficov miništrant. Autor je politológ.
Dzurinda urobil veľa preto, aby posunul Slovensko dopredu. No dialo sa tak aj za cenu faulov a vierolomnosti. Zostala po ňom rozmlátená pravica. Proti Langošovi a Zajacovi pohltil DS, do zabudnutia poslal DÚ a aj keď mu Čarnogurský s Palkom napokon nedovolili scudziť KDH, oslabil ho tak, že dnes je beztvaré.
Po voľbách v roku 2006 rokoval Dzurinda o vláde s Mečiarom, lebo chcel zastaviť Fica. Rozťal tým najsilnejšiu ponovembrovú štiepiacu líniu – nejsť do vlády s Mečiarom. Potom už mal Fico dvere k moci otvorené. Ak totiž mohol vládu s Mečiarom vytvoriť Dzurinda proti Ficovi, prečo by nemohol Fico s Mečiarom vytvoriť vládu proti Dzurindovi? Stalo sa.
Dnes SDKÚ povýšila „exogénnu“ agendu Bruselu nad „endogénnu“ agendu v Bratislave. Euroval predradila pred existenciu vlády. Tejto optike sa nakoniec podvolila aj Iveta Radičová. Politické náklady pre krajinu budú veľké. Zásluhou Dzurindu sa Fico stal demiurgom budúceho politického vývoja. Slobodné voľby, ako vymoženosť Novembra, sa na určitý čas stanú len variovaním otázky Fico plus kto? Krajina, ktorej stabilita stojí na jednom človeku, nie je stabilnou krajinou.
Potrebujeme novú pravicu, ktorá bude doma čerpať z étosu novembra ’89, ale zároveň zostane európskou. Bude však musieť preukázať odhodlanie zviesť ťažký zápas s bruselským euronacionalizmom. Tento zápas rozhodne o tom, či Európa zostane celistvá a slobodná, alebo sa zrúti a skončí v konfliktoch a v rukách extrémistických síl. Na jej zachovanie potrebuje Slovensko získavať spojencov. Nech je poučením, že v prípade Eurovalu sme spojencov nehľadali, a preto ani nenašli. Zápas o rozumnú tvár Európy má však obrovský zmysel.
Každý koniec veľkého politika nesie v sebe aj akýsi eschatologický rozmer. Mikuláš Dzurinda začal ako hovorca pravice a končí ako Ficov miništrant. Autor je politológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.