Bola noc. Krásne pršalo. Tak krásne, že bola škoda to prespať. A tak som bdel a počúval, ako kvapky dažďa klopkajú na naše okná. Nečudoval som sa. Keď umyjem auto, vždy sa rozprší. Pomaly som upadal do bezvedomia, keď som pod oknami začul kroky. A zaspal som. Po chvíli ma tie isté kroky zobudili. Vyzrel som cez spálňové okno a videl, ako trojica mladých chlapcov odťahuje náš požičaný prívesný vozík. Manželka v nočnej košieľke vybehla inštinktívne za nimi až na ulicu. Otvoril som okno a zareval svojim najhlbším a najnebezpečnejším hlasom: „Voláme políciu!!!“ A kým dorazila polícia, sadol som do auta a po pár minútach našiel vozík hodený v jarku. Čaro krádeže prišlo až vo chvíli, keď sme si prehrali záznam z bezpečnostnej kamery na dome. Zlodeji totiž v tú noc použili ukradnutý vozík na ďalšiu krádež. Keď zneškodnili reťaz, zmizli aj s uvoľneným vozíkom z dohľadu kamery a po chvíli sa okolo nášho domu vracali aj s vozíkom, na ktorom bola naložená miešačka betónu. „To je úžasné, tá kamera!“ vyhlásila manželka a mala, ako vždy, pravdu. Spolu s deťmi sme videli, ako náš nový kocúr vyskočil na plot, aby celú krádež z nadhľadu sledoval, potom ako odvážne vybehla manželka, taká neodolateľná v tej svojej nočnej košieľke, a potom ako som vbehol do auta a vyrazil za zlodejmi, až sa na ulici reálne zaprášilo. Naše deti aj s kocúrom mohli byť na nás hrdé. Tieto odhalené zločiny majú niečo do seba. Nebyť podobného odhalenia túto jar, nemali by sme ani kameru, ani vozík a sused by prišiel o miešačku. Vytiahol som vtedy prvýkrát po zime gril a zistil, že nám v garáži chýbajú dva bicykle. Nahlásil som krádež na polícii a šiel sa previezť aj s Hanou na posledných dvoch, ktoré nám zlodeji veľkodušne nechali v garáži. Jeden bol asi príliš detský a druhý príliš starý. „Prepáčte, pani, môžem si odpísať výrobné číslo vášho bicykla?“ spýtal som sa zdvorilo, keď sme z ničoho nič pri obchode natrafili na rovnaký model, aký som kúpil synovi na narodeniny. Hanka sa za mňa hanbila a ťahala ma domov so slzami na krajíčku. Zdalo sa jej neslušné, že obviňujem milú starú pani s nákupom, až kým sme doma nezistili, že výrobné čísla skutočne sedia s Jurajovým bicyklom. Na polícii nám poradili, aby sme sa pokúsili neznámu pani nájsť ešte raz. Podarilo sa. Tentoraz som už privolal políciu a Hanka sa skutočne rozplakala. Pani s ukradnutým bicyklom mala milión dôvodov, prečo má práve Jurajov bicykel. Keď nič nezaberalo, začala byť vulgárna a agresívna. A tak náš bicykel skončil na polícii ako usvedčujúci predmet. „Raz o tebe napíšem knihu, tati. S názvom: Môj aktívny tato!“ povedala moja dcéra, keď sa upokojila.
„Napíš, ale chcem percentá z predaja. Nech máme na nový bicykel,“ žmurkol som na dcéru, ale s Hanou to nič neurobilo. Vlastne to s ňou urobilo všetko. Na to, že mala deväť, už prečítala dosť detektívok od svojej milovanej Agathy a po týchto krádežiach začala tajne sledovať aj Colomba, Kosti a Krimi noviny. Nové skúsenosti ju naučili prezieravo sledovať terén a medzi okoloidúcimi hľadať stíhané osoby. A keď nám polícia konečne vrátila Jurajov bicykel, na ktorom bolo cez rám veľkými písmenami vyryté priezvisko obžalovanej, Hana sa definitívne rozhodla. Bude veriť svojim podedeným schopnostiam. A tak napríklad jej školský výlet na Devín v MHD vyzeral asi takto: „Sedela som vedľa tej zlodejky, čo ukradla tú kabelku v kostole na omši! A vieš, čo je čudné, tati? Že vedľa na opačnom konci autobusu boli ďalšie dve také isté zlodejky, ktoré sa vôbec nepoznali!“ Pochybujem, že niekto niekedy zažil vzrušujúcejšiu jazdu v autobuse ako ona. A bolo toho viac. Vytrvalo sledovala nového poštára, zostavila jeho identikit, naťahala cez záhradu neviditeľné lanká a keď vlastnoručne vyrobila sadrový odliatok podozrivej stopy a zistila, že patrí Jurajovi, bolo načase s tým skoncovať. Vedel som, že ju hneď tak niečo nezastaví, a tak som jej kúpil darček. Musel byť nebezpečný a plný nástrah. „Príručka prežitia v maskáčovom obale a s kompasom?! Tatíííí, tú som VŽDY chcela!“ vykríkla šťastne, hodila sa mi okolo krku a mne, celej našej rodine, poštárovi aj kocúrovi odľahlo. Ale ako to už s deťmi býva, vždy vedia prekvapiť. Hneď na ďalšie ráno mal každý z našej rodiny navlečené na topánkach jedny ponožky. Príručka prežitia, strana 84, Zvieratá v divočine. Nepúšťajte hmyz do topánok! Keď sa večer vyzujete, navlečte na topánky zhora ponožky. Tak vám dovnútra nič nevlezie. „Zdá sa ti, že žijeme v divočine?“ spýtal som sa Hany už trochu nervózne. Keď sa ráno neviem rýchlo obuť, vždy ma to rozhodí.
„Tebe nie?“ pozrela na mňa prekvapene a zdalo sa, že to myslí vážne.
„Nie.“
„V tom prípade je načase kúpiť na každé poschodie jeden požiarny senzor a hasiaci prístroj! Väčšina úmrtí pri požiari domu je spôsobená nadýchaním sa splodín, a to by si asi nechcel, že?“ Cestou do Haninej školy som sa dozvedel, že šťastie, nielen pri požiari, praje pripraveným. Vedeli ste, že záchranné člny by mali vždy zostať v blízkosti potápajúcej sa lode? Často sa loď vôbec nepotopí a cestujúci sa na ňu nakoniec môžu vrátiť.
„Napíš, ale chcem percentá z predaja. Nech máme na nový bicykel,“ žmurkol som na dcéru, ale s Hanou to nič neurobilo. Vlastne to s ňou urobilo všetko. Na to, že mala deväť, už prečítala dosť detektívok od svojej milovanej Agathy a po týchto krádežiach začala tajne sledovať aj Colomba, Kosti a Krimi noviny. Nové skúsenosti ju naučili prezieravo sledovať terén a medzi okoloidúcimi hľadať stíhané osoby. A keď nám polícia konečne vrátila Jurajov bicykel, na ktorom bolo cez rám veľkými písmenami vyryté priezvisko obžalovanej, Hana sa definitívne rozhodla. Bude veriť svojim podedeným schopnostiam. A tak napríklad jej školský výlet na Devín v MHD vyzeral asi takto: „Sedela som vedľa tej zlodejky, čo ukradla tú kabelku v kostole na omši! A vieš, čo je čudné, tati? Že vedľa na opačnom konci autobusu boli ďalšie dve také isté zlodejky, ktoré sa vôbec nepoznali!“ Pochybujem, že niekto niekedy zažil vzrušujúcejšiu jazdu v autobuse ako ona. A bolo toho viac. Vytrvalo sledovala nového poštára, zostavila jeho identikit, naťahala cez záhradu neviditeľné lanká a keď vlastnoručne vyrobila sadrový odliatok podozrivej stopy a zistila, že patrí Jurajovi, bolo načase s tým skoncovať. Vedel som, že ju hneď tak niečo nezastaví, a tak som jej kúpil darček. Musel byť nebezpečný a plný nástrah. „Príručka prežitia v maskáčovom obale a s kompasom?! Tatíííí, tú som VŽDY chcela!“ vykríkla šťastne, hodila sa mi okolo krku a mne, celej našej rodine, poštárovi aj kocúrovi odľahlo. Ale ako to už s deťmi býva, vždy vedia prekvapiť. Hneď na ďalšie ráno mal každý z našej rodiny navlečené na topánkach jedny ponožky. Príručka prežitia, strana 84, Zvieratá v divočine. Nepúšťajte hmyz do topánok! Keď sa večer vyzujete, navlečte na topánky zhora ponožky. Tak vám dovnútra nič nevlezie. „Zdá sa ti, že žijeme v divočine?“ spýtal som sa Hany už trochu nervózne. Keď sa ráno neviem rýchlo obuť, vždy ma to rozhodí.
„Tebe nie?“ pozrela na mňa prekvapene a zdalo sa, že to myslí vážne.
„Nie.“
„V tom prípade je načase kúpiť na každé poschodie jeden požiarny senzor a hasiaci prístroj! Väčšina úmrtí pri požiari domu je spôsobená nadýchaním sa splodín, a to by si asi nechcel, že?“ Cestou do Haninej školy som sa dozvedel, že šťastie, nielen pri požiari, praje pripraveným. Vedeli ste, že záchranné člny by mali vždy zostať v blízkosti potápajúcej sa lode? Často sa loď vôbec nepotopí a cestujúci sa na ňu nakoniec môžu vrátiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.