Opäť som zobrala pár detí k sebe domov na prespatie – pre ne je to vzácnosť, vypadnúť na chvíľu z uniformity detského domova s takmer sto deťmi, jesť v posteli čokoládu, piť Mango džús zo škatule rovno do úst a vôbec, byť v malom počte s dospelákom, ktorý s nimi sranduje. Ako som tak ležala so zavretými očami a načúvala, či už sa zobudili, začula som zvuk zpred okien, z miesta, kde máme zaparkovaný skúter na záhrade. Akoby niekto hýbal našim skútrom. Otvorila som oči, nažhavená a pripravená skríknuť, len mi napadlo že to bude asi opica alebo mačka. A zrazu prešiel niekto popred okná. Popred naše okná na našej záhrade, za zavretou bránou. Matne sa mi zdalo, že to bola žena. Ženy sú v Nepále veľmi ženské, preto si ich človek ťažko pomýli s mužmi. Majú dlhé vlasy a nosia také závojové šály. Zobudila som Jonnyho, kukli sme na bike, ale bol v poriadku, na svojom mieste. Divné. Potom nastal frmol, decká sa zobudili, navarila som čajík a dala som im briošku. aby si doň namáčali. Začali sme piecť koláče – dnes je najväčší sviatok v roku a večer bude v decáku párty. Do toho prišiel Jonny, že vonku pri skútri je besný pes. „Sedí schúlený pri motorke, ani sa nepohne, a iba na mňa vrčí. Nechce ani čokoládu.” Vykukla som von a naozaj – biely pekný sympatický psík. Vrčí. Len sa človek naň pozrie a vrčí. „Žeby ho tá žena, čo si ju ráno videla pred oknami, priniesla sem? Prečo?” Záhada. Po čase si psík dal vodu a od toho momentu sa začal správať ako náš. Prišiel za nami, oblizoval nás, vrtel chvostom a nechcel sa dať odbiť. Zakričala som „Seto!” čo po nepálsky znamená biely a on sa otočil. A tak dostal meno. Podobné mal aj náš predošlý pes, Belko. Z týchto oblastí pochádza besnota a dodnes si tu poriadne bačuje, tak sme chceli byť opatrní, ale ten psíček si nás úplne omotal okolo prsta. Stále sme (teda viacej Jonny) nechceli prijať skutočnosť, že asi máme psa, ale keď sme sa večer vrátili z párty, Seto nás čakal a vrtel chvostíkom. Tak sme mu dali matrac do izby a on sa na nás kuká tými šteniatkovskými očami a popritom si hryzie blchy. Smrdí ako tchor, kríva na zadnú nohu, ustavične do všetkého hryzie (z čoho usudzujem, že je ešte šťeňa), ale je náš. Turisti mi tu nechali v konzerve lančmít, čo ja bytostne neznášam, a tak teraz padol na úžitok. Tu psy jedia len to, čo nájdu na ulici a väčšinou nenájdu nič, lebo všetci sú hladní, ani ľudia, ani deti nemajú nazvyš. A tak psíčkovia čakajú pred mäsiarstvom aspoň na kosti – najmä teraz, cez sviatky, keď každý zarezáva kozy. Väčšinou do nich každý len kope, lebo je pravdepodobné, že sú besné...ale aby ich niekto poškrabkal za ušami a dal im lančmít? Seto má z pekla šťastie...no, ako sa to vezme. Ako máloktorý nepálsky pes, zajtra bude musieť ísť k veterinárovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.