Prvej knihe kráľov sa píše o mladom kráľovi Šalamúnovi, ktorému Boh umožnil – v okamihu jeho korunovácie – požiadať ho o niečo. Čo si bude žiadať mladý kráľ v tomto dôležitom okamihu? Úspech, bohatstvo, dlhý život, porážku svojich nepriateľov? Nič z tohto. Naopak, žiada: „Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktože by (ináč) mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“ (1 Kr 3,9). Týmto príbehom nám Biblia chce ukázať, čo by vskutku malo byť dôležité pre politika. Základným kritériom a motiváciou pre jeho prácu politika nemá byť úspech a ešte menej nejaký materiálny zisk. Politika musí byť snahou o dosiahnutie spravodlivosti a vytvorenie základných podmienok pre pokoj. Samozrejme, politik hľadá aj úspech, ktorý mu otvára možnosti na efektívnu politickú činnosť. No úspech je podriadený kritériu spravodlivosti, vôli realizovať právo a múdrosti práva. Úspech však môže byť pokušením, ktoré otvára cestu zneužívaniu práva a ničeniu spravodlivosti. „Odober právo – a čo potom rozlíši štát od veľkej bandy zbojníkov?“, povedal sv. Augustín. My Nemci vieme z vlastnej skúsenosti, že tieto slová nie sú prázdnou frázou. Zakúsili sme oddelenie moci od práva, dokonca protirečenie moci právu, pošliapanie práva natoľko, že sa štát stal nástrojom ničenia práva – stal sa veľkou bandou zbojníkov, dobre organizovanou, ktorá ohrozovala celý svet a viedla ho až k samotnému okraju priepasti. Slúžiť právu a vzoprieť sa vláde nespravodlivosti je i zostane základnou úlohou politika. V dejinných okamihoch, keď človek získava – dosiaľ nepredstaviteľnú – moc, sa táto úloha stáva obzvlášť urgentnou. Človek je schopný zničiť svet. Môže vytvárať ľudské bytosti a vylúčiť iné ľudské bytosti, aby sa stali ľuďmi. Ako rozoznáme, čo je spravodlivé? Ako môžeme rozlíšiť dobro od zla? Skutočné právo od toho zdanlivého? Šalamúnova žiadosť zostáva rozhodujúcou pre politika i samotnú politiku aj dnes.
Vo veľkej väčšine problémov, o ktorých právo rozhoduje, je práve väčšina dostačujúcim kritériom. No je evidentné, že v základných otázkach práva, v ktorých sa rozhoduje o dôstojnosti človeka a ľudstva, väčšinový princíp nestačí: v procese tvorby práva je každá osoba – ktorá má zaň zodpovednosť – povinná sama hľadať kritériá na svoje smerovanie. V treťom storočí veľký teológ Origenes takto odôvodnil vzopretie sa kresťanov určitým právnym normám, ktoré vtedy platili: „Ak by sa niekto nachádzal uprostred ľudu Skýtov, ktorí majú protináboženské zákony a bol by prinútený žiť uprostred nich... istotne by konal veľmi rozumne, ak by – v mene zákona pravdy, ktorý je u Skýtov vskutku nelegálnym – spolu s ostatnými, ktorí majú ten istý názor, vytvoril spoločenstvá proti platnej legislatíve.“Na základe tohto presvedčenia tí, ktorí vzdorovali a konali proti nacistickému režimu a proti ostatným totalitným režimom, činili tak službu skutočnému právu a celému ľudstvu. Týmto osobám bolo jasné a nepopierateľné, že platné právo bolo vskutku nespravodlivosťou. .spojenie rozumu a prirodzenosti
Ako spoznať, čo je spravodlivé? V minulosti boli právne usporiadania takmer vždy motivované náboženstvom: na základe odvolania sa na božstvo sa rozhodovalo, čo je medzi ľuďmi spravodlivé. V protiklade s ostatnými veľkými náboženstvami kresťanstvo nikdy nevnucovalo štátu a spoločnosti zjavené právo, čiže právne usporiadanie odvodené zo zjavenia. Odvolávalo sa, naopak, na prirodzenosť a na rozum ako skutočné zdroje práva – odvolávalo sa na harmóniu medzi objektívnou a subjektívnou pravdou, harmóniu, ktorá však predpokladá, že obe tieto sféry sú založené na Božej stvoriteľskej pravde. Kvôli tomu sa kresťanskí teológovia pripojili k filozoficko-právnickému hnutiu, ktoré sa formovalo od 2. storočia pred Kristom. V prvej polovici 2. predkresťanského storočia sa udialo stretnutie medzi prirodzeným a sociálnym právom vytvoreným stoickými filozofmi a vplyvnými učiteľmi rímskeho práva. Z tohto stretnutia sa zrodila západná právna kultúra, ktorá bola a stále je determinujúcou silou pre právnu kultúru ľudstva. Z tohto spojenia medzi právom a filozofiou vychádza cesta, ktorá vedie skrze kresťanský stredovek až k právnemu rozvoju Osvietenstva až po Deklaráciu základných ľudských práv a Základný nemecký zákon, ktorým náš ľud v roku 1949 uznal „nedotknuteľné a neodňateľné ľudské práva ako základ každého ľudského spoločenstva, pokoja a spravodlivosti vo svete“.
Pre rozvoj práva a ľudstva bolo rozhodujúce, že kresťanskí teológovia odmietli náboženské právo s jeho odvolaním sa na božstvá, a postavili sa na stranu filozofie, uznajúc za platný zdroj práva pre všetkých toto spojenie rozumu a prirodzenosti. Toto rozhodnutie urobil už sv. Pavol, keď vo svojom Liste Rimanom tvrdí: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon (židovskú Tóru), od prírody robia, čo zákon požaduje, ... sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie ...“ (Rim 2,14n). Tu sa objavujú dva základné pojmy – príroda (prirodzenosť) a svedomie. „Svedomie“ nie je nič iné ako to „chápavé srdce“ Šalamúna, teda rozum otvorený k jazyku bytia. Kým sa takto až po epochu Osvietenstva, Deklarácie ľudských práv po druhej svetovej vojne a vytvorenie nášho Základného zákona otázka o základoch legislatívy zdala jasná, v poslednom polstoročí sa udiali dramatické zmeny situácie. Myšlienka prirodzeného práva sa dnes považuje za tak trochu divnú katolícku náuku, o ktorej sa neoplatí diskutovať mimo katolíckej pôdy, takmer akoby sme sa hanbili ju čo i len spomenúť. Chcel by som krátko poukázať na to, ako vznikla táto situácia.
Predovšetkým je dôležité spomenúť tézu, podľa ktorej je neprekonateľná priepasť medzi „tým, čo je“ a „tým, čo by malo byť“. Z „bytia“ údajne nemožno odvodiť žiadnu „povinnosť“, pretože ide o dve absolútne odlišné oblasti. Dôvodom je takmer všeobecne akceptované pozitivistické chápanie prirodzenosti a rozumu. Ak spolu s Hansom Kelsenom považujeme prirodzenosť za „súhrn objektívnych dát, spojených medzi sebou vzťahom príčiny a následku“, tak z nej nemôže vyplynúť nijaká indikácia, ktorá by mala etický charakter (Waldstein). Pozitivistické chápanie prirodzenosti, ktoré ju chápe čisto funkčným spôsobom, tak ako ju vysvetľujú prírodné vedy, nemôže vytvoriť akékoľvek premostenie k etike a právom, ale opätovne dáva iba čisto funkčné odpovede. To isté však platí aj pre rozum v pozitivistickom pohľade, ktorý mnohí považujú za jediný vedecký pohľad. V ňom to, čo nie je buď overiteľné, alebo popierateľné, nepatrí do sféry rozumu. Preto etika a náboženstvo musia spadať do čisto subjektívnej sféry, a teda mimo sféry rozumu v užšom zmysle slova. Tam, kde platí dominantné a exkluzívne postavenie pozitivistického rozumu – a to je takmer vždy v našom verejnom povedomí – klasické zdroje poznania etiky a práva sú „vyradené z hry“. Toto je dramatická situácia, ktorá sa týka nás všetkých a o ktorej je potrebné verejne hovoriť. Práve urgentné pozvanie k takejto diskusii je hlavným zámerom tohto príhovoru.
Pozitivistický prístup k prirodzenosti a rozumu, pozitivistický pohľad na svet je vo svojom celku obrovskou časťou ľudského poznania a ľudských schopností, ktorých sa, samozrejme, nemôžeme zriecť. No on sám v sebe nie je kultúrou, ktorá by zodpovedala, alebo by bola dostatočná pre ľudské bytie v celej jeho šírke. Tam, kde sa pozitivistické zmýšľanie považuje za jedinú dostačujúcu kultúru, a vytláča všetky ostatné kultúrne skutočnosti do postavenia akýchsi subkultúr, tam všade redukuje človeka, ba dokonca ohrozuje jeho ľudskosť. Hovorím to s ohľadom na Európu, v ktorej vidieť snahu uznať jedine pozitivizmus za spoločnú kultúru a ako spoločný základ na formovanie práva, zatiaľ čo všetky ostatné presvedčenia a hodnoty našej kultúry sú redukované do postavenia subkultúr. Týmto sa Európa – tvárou v tvár iným kultúram sveta – stavia do pozície krajiny bez kultúry a súčasne extrémistické a radikálne prúdy vypĺňajú vzniknuté vákum. V podmienkach samovyhláseej exkluzivity nie je pozitivistické zmýšľanie schopné vnímať čokoľvek iné presahujúce hranice čistej funkcionality. Podobá sa tak na bunker bez okien, v ktorej my sami produkujeme svetlo a atmosféru a nechceme ani jednu z tých vecí prijať z Božieho sveta. Ani tak si však nemôžeme namýšľať: aj v takomto nami vytvorenom umelom svete potajomky čerpáme Bohom dané látky, ktoré iba pretvárame na naše výtvory. Okná musíme opäť otvoriť, potrebujeme vidieť veľkosť sveta, neba a zeme a používať to všetko správnym spôsobom. .hmota a hodnota Zeme
Ako to zrealizovať? Ako nájdeme vstup k tejto veľkosti, k tomuto celku? Ako môže rozum nájsť svoju veľkosť bez toho, že by skĺzol do iracionality? Ako sa môže prirodzenosť opäť zjaviť vo svojej skutočnej hĺbke, so svojimi potrebami? Chcem pripomenúť jeden fakt zo nedávnych politických dejín, s nádejou, že nebudem zle pochopený a nevzbudím množstvo jednostranných polemík. Povedal by som, že objavenie sa ekologického hnutia v nemeckej politike od 70. rokov minulého storočia, i napriek tomu, že úplne neroztvorilo okná, predsa len bolo a zostáva výkrikom snažiacim sa o čistý vzduch, výkrikom, ktorý nemožno ignorovať ani ospevovať, pretože v ňom vidieť príliš veľa iracionality. Mladí ľudia si uvedomili, že v našich vzťahoch s prírodou niečo nefunguje. Že hmota nie je iba materiálom na našu činnosť, ale že samotná Zem má svoju hodnotu a my máme rešpektovať jej direktívy . Je jasné, že tu nerobím propagandu jednej konkrétnej politickej strane, nič mi nie je vzdialenejšie. Keď v našom vzťahu s realitou niečo nefunguje, tak sa musíme všetci vážne zamyslieť a všetci sme vedení k otázkam súvisiacim so samotnými základmi našej kultúry. Dovoľte mi zastaviť sa pri tomto bode. Dôležitosť ekológie je nepopierateľná. Musíme počúvať reč prírody a správne na ňu odpovedať. Chcel by som však dodať, že existuje aj ekológia človeka. Aj človek má svoju prirodzenosť, ktorú musí
rešpektovať a s ktorou nemôže ľubovoľne manipulovať. Človek nie je iba slobodou, ktorú si sám vytvorí. Človek nevytvára iba seba samého. On je intelekt a vôľa, no je aj prirodzenosťou a jeho vôľa je správne riadená vtedy, keď rešpektuje vlastnú prirodzenosť, keď prijíma seba samého preto, čím je, ako niekto, kto sa nevytvoril sám pre seba. Iba týmto spôsobom, a žiadnym iným, môže byť skutočná ľudská sloboda naplnená. .naozaj zbytočná otázka?
Vráťme sa k základným pojmom prirodzenosti a rozumu, z ktorých sme na začiatku vyšli. Kelsen, veľký teoretik právneho pozitivizmu, vo veku svojich 84 rokov, v roku 1965 opustil dualizmus medzi „tým, čo je“ a „čo by malo byť“. (Teší ma, že aj vo veku 84 rokov možno dôjsť k niečomu tak racionálnemu.) Vtedy povedal, že normy môžu byť odvodené iba z vôle. Následne by prirodzenosť v sebe zahŕňala normy iba vtedy, ak by nejaká vôľa tieto normy do nej vložila. To by na druhej strane predpokladalo Stvoriteľa, ktorého vôľa je vložená do prirodzenosti. „Diskutovať o pravde tejto viery je absolútne zbytočné“, povedal (podľa Waldsteina). Je to skutočne tak? – chcel by som sa spýtať. Je skutočne zbytočné zamýšľať sa nad tým, či objektívny rozum, ktorý sa ukazuje v prírode, nepredpokladá stvoriteľský Rozum – Creator Spiritus?
Tu by nám malo prísť na pomoc kultúrne dedičstvo Európy. Na základe presvedčenia o existencii Boha Stvoriteľa boli rozvinuté myšlienky o ľudských právach, rovnosti všetkých ľudí pred zákonom, presvedčenie o nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a vedomie zodpovednosti ľudí za svoje konanie. Tieto poznatky tvoria našu kultúrnu pamäť. Ignorovať ju alebo považovať za číru minulosť by bolo odvrhnutím vlastnej kultúry a zbavením sa našej celistvosti. Európska kultúra sa zrodila zo stretnutia medzi Jeruzalemom, Aténami a Rímom – zo stretnutia medzi vierou v Boha Izraela, filozofickým zmýšľania Grécka a právnym myslením Ríma. Toto trojité stretnutie vytvára vnútornú identitu Európy. Vo vedomí zodpovednosti človeka pred Bohom a v uznaní nedotknuteľnosti dôstojnosti každého človeka toto stretnutie zabezpečilo kritériá práva, obraňovanie ktorých je v tomto historickom okamihu našou úlohou. Autor je rímsky biskup. Príhovor odznel 22. septembra 2011 na pôde nemeckého parlamentu v Berlíne. Krátené, titulok a medzititulky redakcia.
Vo veľkej väčšine problémov, o ktorých právo rozhoduje, je práve väčšina dostačujúcim kritériom. No je evidentné, že v základných otázkach práva, v ktorých sa rozhoduje o dôstojnosti človeka a ľudstva, väčšinový princíp nestačí: v procese tvorby práva je každá osoba – ktorá má zaň zodpovednosť – povinná sama hľadať kritériá na svoje smerovanie. V treťom storočí veľký teológ Origenes takto odôvodnil vzopretie sa kresťanov určitým právnym normám, ktoré vtedy platili: „Ak by sa niekto nachádzal uprostred ľudu Skýtov, ktorí majú protináboženské zákony a bol by prinútený žiť uprostred nich... istotne by konal veľmi rozumne, ak by – v mene zákona pravdy, ktorý je u Skýtov vskutku nelegálnym – spolu s ostatnými, ktorí majú ten istý názor, vytvoril spoločenstvá proti platnej legislatíve.“Na základe tohto presvedčenia tí, ktorí vzdorovali a konali proti nacistickému režimu a proti ostatným totalitným režimom, činili tak službu skutočnému právu a celému ľudstvu. Týmto osobám bolo jasné a nepopierateľné, že platné právo bolo vskutku nespravodlivosťou. .spojenie rozumu a prirodzenosti
Ako spoznať, čo je spravodlivé? V minulosti boli právne usporiadania takmer vždy motivované náboženstvom: na základe odvolania sa na božstvo sa rozhodovalo, čo je medzi ľuďmi spravodlivé. V protiklade s ostatnými veľkými náboženstvami kresťanstvo nikdy nevnucovalo štátu a spoločnosti zjavené právo, čiže právne usporiadanie odvodené zo zjavenia. Odvolávalo sa, naopak, na prirodzenosť a na rozum ako skutočné zdroje práva – odvolávalo sa na harmóniu medzi objektívnou a subjektívnou pravdou, harmóniu, ktorá však predpokladá, že obe tieto sféry sú založené na Božej stvoriteľskej pravde. Kvôli tomu sa kresťanskí teológovia pripojili k filozoficko-právnickému hnutiu, ktoré sa formovalo od 2. storočia pred Kristom. V prvej polovici 2. predkresťanského storočia sa udialo stretnutie medzi prirodzeným a sociálnym právom vytvoreným stoickými filozofmi a vplyvnými učiteľmi rímskeho práva. Z tohto stretnutia sa zrodila západná právna kultúra, ktorá bola a stále je determinujúcou silou pre právnu kultúru ľudstva. Z tohto spojenia medzi právom a filozofiou vychádza cesta, ktorá vedie skrze kresťanský stredovek až k právnemu rozvoju Osvietenstva až po Deklaráciu základných ľudských práv a Základný nemecký zákon, ktorým náš ľud v roku 1949 uznal „nedotknuteľné a neodňateľné ľudské práva ako základ každého ľudského spoločenstva, pokoja a spravodlivosti vo svete“.
Pre rozvoj práva a ľudstva bolo rozhodujúce, že kresťanskí teológovia odmietli náboženské právo s jeho odvolaním sa na božstvá, a postavili sa na stranu filozofie, uznajúc za platný zdroj práva pre všetkých toto spojenie rozumu a prirodzenosti. Toto rozhodnutie urobil už sv. Pavol, keď vo svojom Liste Rimanom tvrdí: „A keď pohania, ktorí nemajú zákon (židovskú Tóru), od prírody robia, čo zákon požaduje, ... sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie ...“ (Rim 2,14n). Tu sa objavujú dva základné pojmy – príroda (prirodzenosť) a svedomie. „Svedomie“ nie je nič iné ako to „chápavé srdce“ Šalamúna, teda rozum otvorený k jazyku bytia. Kým sa takto až po epochu Osvietenstva, Deklarácie ľudských práv po druhej svetovej vojne a vytvorenie nášho Základného zákona otázka o základoch legislatívy zdala jasná, v poslednom polstoročí sa udiali dramatické zmeny situácie. Myšlienka prirodzeného práva sa dnes považuje za tak trochu divnú katolícku náuku, o ktorej sa neoplatí diskutovať mimo katolíckej pôdy, takmer akoby sme sa hanbili ju čo i len spomenúť. Chcel by som krátko poukázať na to, ako vznikla táto situácia.
Predovšetkým je dôležité spomenúť tézu, podľa ktorej je neprekonateľná priepasť medzi „tým, čo je“ a „tým, čo by malo byť“. Z „bytia“ údajne nemožno odvodiť žiadnu „povinnosť“, pretože ide o dve absolútne odlišné oblasti. Dôvodom je takmer všeobecne akceptované pozitivistické chápanie prirodzenosti a rozumu. Ak spolu s Hansom Kelsenom považujeme prirodzenosť za „súhrn objektívnych dát, spojených medzi sebou vzťahom príčiny a následku“, tak z nej nemôže vyplynúť nijaká indikácia, ktorá by mala etický charakter (Waldstein). Pozitivistické chápanie prirodzenosti, ktoré ju chápe čisto funkčným spôsobom, tak ako ju vysvetľujú prírodné vedy, nemôže vytvoriť akékoľvek premostenie k etike a právom, ale opätovne dáva iba čisto funkčné odpovede. To isté však platí aj pre rozum v pozitivistickom pohľade, ktorý mnohí považujú za jediný vedecký pohľad. V ňom to, čo nie je buď overiteľné, alebo popierateľné, nepatrí do sféry rozumu. Preto etika a náboženstvo musia spadať do čisto subjektívnej sféry, a teda mimo sféry rozumu v užšom zmysle slova. Tam, kde platí dominantné a exkluzívne postavenie pozitivistického rozumu – a to je takmer vždy v našom verejnom povedomí – klasické zdroje poznania etiky a práva sú „vyradené z hry“. Toto je dramatická situácia, ktorá sa týka nás všetkých a o ktorej je potrebné verejne hovoriť. Práve urgentné pozvanie k takejto diskusii je hlavným zámerom tohto príhovoru.
Pozitivistický prístup k prirodzenosti a rozumu, pozitivistický pohľad na svet je vo svojom celku obrovskou časťou ľudského poznania a ľudských schopností, ktorých sa, samozrejme, nemôžeme zriecť. No on sám v sebe nie je kultúrou, ktorá by zodpovedala, alebo by bola dostatočná pre ľudské bytie v celej jeho šírke. Tam, kde sa pozitivistické zmýšľanie považuje za jedinú dostačujúcu kultúru, a vytláča všetky ostatné kultúrne skutočnosti do postavenia akýchsi subkultúr, tam všade redukuje človeka, ba dokonca ohrozuje jeho ľudskosť. Hovorím to s ohľadom na Európu, v ktorej vidieť snahu uznať jedine pozitivizmus za spoločnú kultúru a ako spoločný základ na formovanie práva, zatiaľ čo všetky ostatné presvedčenia a hodnoty našej kultúry sú redukované do postavenia subkultúr. Týmto sa Európa – tvárou v tvár iným kultúram sveta – stavia do pozície krajiny bez kultúry a súčasne extrémistické a radikálne prúdy vypĺňajú vzniknuté vákum. V podmienkach samovyhláseej exkluzivity nie je pozitivistické zmýšľanie schopné vnímať čokoľvek iné presahujúce hranice čistej funkcionality. Podobá sa tak na bunker bez okien, v ktorej my sami produkujeme svetlo a atmosféru a nechceme ani jednu z tých vecí prijať z Božieho sveta. Ani tak si však nemôžeme namýšľať: aj v takomto nami vytvorenom umelom svete potajomky čerpáme Bohom dané látky, ktoré iba pretvárame na naše výtvory. Okná musíme opäť otvoriť, potrebujeme vidieť veľkosť sveta, neba a zeme a používať to všetko správnym spôsobom. .hmota a hodnota Zeme
Ako to zrealizovať? Ako nájdeme vstup k tejto veľkosti, k tomuto celku? Ako môže rozum nájsť svoju veľkosť bez toho, že by skĺzol do iracionality? Ako sa môže prirodzenosť opäť zjaviť vo svojej skutočnej hĺbke, so svojimi potrebami? Chcem pripomenúť jeden fakt zo nedávnych politických dejín, s nádejou, že nebudem zle pochopený a nevzbudím množstvo jednostranných polemík. Povedal by som, že objavenie sa ekologického hnutia v nemeckej politike od 70. rokov minulého storočia, i napriek tomu, že úplne neroztvorilo okná, predsa len bolo a zostáva výkrikom snažiacim sa o čistý vzduch, výkrikom, ktorý nemožno ignorovať ani ospevovať, pretože v ňom vidieť príliš veľa iracionality. Mladí ľudia si uvedomili, že v našich vzťahoch s prírodou niečo nefunguje. Že hmota nie je iba materiálom na našu činnosť, ale že samotná Zem má svoju hodnotu a my máme rešpektovať jej direktívy . Je jasné, že tu nerobím propagandu jednej konkrétnej politickej strane, nič mi nie je vzdialenejšie. Keď v našom vzťahu s realitou niečo nefunguje, tak sa musíme všetci vážne zamyslieť a všetci sme vedení k otázkam súvisiacim so samotnými základmi našej kultúry. Dovoľte mi zastaviť sa pri tomto bode. Dôležitosť ekológie je nepopierateľná. Musíme počúvať reč prírody a správne na ňu odpovedať. Chcel by som však dodať, že existuje aj ekológia človeka. Aj človek má svoju prirodzenosť, ktorú musí
rešpektovať a s ktorou nemôže ľubovoľne manipulovať. Človek nie je iba slobodou, ktorú si sám vytvorí. Človek nevytvára iba seba samého. On je intelekt a vôľa, no je aj prirodzenosťou a jeho vôľa je správne riadená vtedy, keď rešpektuje vlastnú prirodzenosť, keď prijíma seba samého preto, čím je, ako niekto, kto sa nevytvoril sám pre seba. Iba týmto spôsobom, a žiadnym iným, môže byť skutočná ľudská sloboda naplnená. .naozaj zbytočná otázka?
Vráťme sa k základným pojmom prirodzenosti a rozumu, z ktorých sme na začiatku vyšli. Kelsen, veľký teoretik právneho pozitivizmu, vo veku svojich 84 rokov, v roku 1965 opustil dualizmus medzi „tým, čo je“ a „čo by malo byť“. (Teší ma, že aj vo veku 84 rokov možno dôjsť k niečomu tak racionálnemu.) Vtedy povedal, že normy môžu byť odvodené iba z vôle. Následne by prirodzenosť v sebe zahŕňala normy iba vtedy, ak by nejaká vôľa tieto normy do nej vložila. To by na druhej strane predpokladalo Stvoriteľa, ktorého vôľa je vložená do prirodzenosti. „Diskutovať o pravde tejto viery je absolútne zbytočné“, povedal (podľa Waldsteina). Je to skutočne tak? – chcel by som sa spýtať. Je skutočne zbytočné zamýšľať sa nad tým, či objektívny rozum, ktorý sa ukazuje v prírode, nepredpokladá stvoriteľský Rozum – Creator Spiritus?
Tu by nám malo prísť na pomoc kultúrne dedičstvo Európy. Na základe presvedčenia o existencii Boha Stvoriteľa boli rozvinuté myšlienky o ľudských právach, rovnosti všetkých ľudí pred zákonom, presvedčenie o nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a vedomie zodpovednosti ľudí za svoje konanie. Tieto poznatky tvoria našu kultúrnu pamäť. Ignorovať ju alebo považovať za číru minulosť by bolo odvrhnutím vlastnej kultúry a zbavením sa našej celistvosti. Európska kultúra sa zrodila zo stretnutia medzi Jeruzalemom, Aténami a Rímom – zo stretnutia medzi vierou v Boha Izraela, filozofickým zmýšľania Grécka a právnym myslením Ríma. Toto trojité stretnutie vytvára vnútornú identitu Európy. Vo vedomí zodpovednosti človeka pred Bohom a v uznaní nedotknuteľnosti dôstojnosti každého človeka toto stretnutie zabezpečilo kritériá práva, obraňovanie ktorých je v tomto historickom okamihu našou úlohou. Autor je rímsky biskup. Príhovor odznel 22. septembra 2011 na pôde nemeckého parlamentu v Berlíne. Krátené, titulok a medzititulky redakcia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.