Veľmi dobrá úroda

Monika Kompaníková si cenu za Piatu loď cenu nepochybne zaslúži. Od zaujímavého, Cenou Ivana Kraska odmeneného poviedkového debutu Miesto pre samotu z roku 2003 bol zjavný autorkin pozorovací a rozprávačský talent. Knižka Biele miesta, ktorá vyšla o tri roky neskôr už bola nominovaná do finálovej desiatky Anasoft litery. Monika Kompaníková je píšúca výtvarníčka, alebo dnes už skôr spisovateľka, ktorá absolvovala štúdium grafiky a maľby na VŠVU. Kým najsilnejšou stránkou poviedok z debutovej zbierky – a do istej miery aj novely Biele miesta – je Monikina „vizualita", citlivé vnímanie prostredia, postáv a situácií (až tak, že človek čítajúc vidí), v Piatej lodi sa k tomu všetkému pridáva schopnosť vymyslieť a porozprávať silný príbeh. Táto schopnosť je v mladšej slovenskej literatúre taká vzácna, že už len za ňu by sa oplatilo oceňovať. Piata loď je pritom kniha napísaná s veľkou citlivosťou k slovám a vetám. Príbeh Jarky, ktorá odvážne kráča svojím komplikovaným životom, v dobrej viere unesie malé dieťa a sníva pritom o lodi, je napísaný s ľahkosťou, ako keby o nič nešlo ‏– a pritom ide o všetko. Piata loď je kniha, ktorú je radosť čítať (lebo sú v nej pekné a čisté vety) a ktorá s čítajúcim zostáva dlho po tom, ako ju odloží (lebo je v nej porozprávaný zvláštny, trochu bizarný, no pritom všetkom uveriteľný a zapamätateľný príbeh).
Získanie Ceny Anasoft litera v aktuálnom roku je „významnejšie" tým, že „konkurencia" bola veľká. Slovenskí autori a autorky napísali minulý rok 120 prozaických diel (na porovnanie: v roku 2006 ich bolo 63, minulý rok 103). No nebola to len kvantita, ktorá zaujala porotcov. Medzi desiatkami románov, noviel a poviedkových zbierok bolo najmenej dvadsať hodných prečítania a určite minimálne desať kvalitných, pozoruhodných a hodnotných kníh. Finálovú desiatku tak päťčlenná porota rozoznala pomerne ľahko. Keď potom viacerí porotcovia (vrátane autora týchto riadkov) v médiách hovorili, že držiteľom Ceny Anasoft litera by sa mohol stať ktorýkoľvek z finalistov, nešlo iba o diplomatickú zdržanlivosť. Finálovú desiatku tvorila skutočne pozoruhodná kolekcia kníh. Nenápadnú, no o to silnejšiu novelu Pes na ceste napísal Pavel Vilikovský, krásne a presné boli tri poviedky v Dušekovej Holej vete o láske, podobne ako poviedky Jany Juráňovej v zbierke Lásky nebeské. Svoju doteraz najlepšiu knihu Blíženci a protinožci napísal Peter Krištúfek. Úsporná, ako chirurgický skalpel ostrá je novela Zuzany Mojžišovej Bon voyage, bizarný, panoptikálnymi persónami obsadený je román Jaroslava Rumpliho Kruhy v obilí. Priam pišťankovskou rozprávačskou erudíciou prekvapili Príbehy Považského Sokolca debutujúceho Lukáša Luka. Depresívne stavy svojich hrdinov a hrdiniek bravúrne opísala Ivana Dobrakovová v románe Bellevue, pútavý, poetický text plný existenciálnej skepsy s názvom Mykať kostlivcami napísal Peter Macsovszky. Počas šesťročnej histórie Anasoft litery by takmer každá z týchto kníh ašpirovala na cenu. Rok 2010 bol v slovenskej literatúre mimoriadne úrodný.
Okrem spisovateľov by si ocenenie zaslúžila aj spoločnosť Anasoft. Nielen za to, že sa pred šiestimi rokmi táto súkromná firma stala sponzorom neodskúšaného podujatia, ale hlavne za to, že napriek ekonomickým krízam za touto z roka na rok významnejšou a dnes istotne najprestížnejšou literárnou cenou na Slovensku stále stojí a pomerne štedro ju dotuje. Namiesto toho, aby investovali do luxusného vozového parku či lukratívnych nehnuteľností, majitelia Anasoftu podporujú živú literatúru. Nielen na Slovensku je takéto počínanie cenné a neobvyklé. Autor bol člen poroty Ceny Anasoft litera 2011.