Otvárací večer festivalu. Divadlo Andreja Bagara sa pomaly zapĺňa hosťami. Na kraji prázdneho pódia ja stolík so zaváraninami, za ním stojí v kuchynskej zástere zakladateľka a riaditeľka festivalu Darina Kárová. Vtom niekto zazvoní a na pódium prichádzajú dve mladé mamičky s malými deťmi. Gazdiná Darina dá každému dieťaťu po zaváraninovom pohári. Vzápätí prichádzajú ďalšie, trochu väčšie deti a znovu dostanú zaváraniny. Až pri piatom dieťati mi to dôjde: každý ročník festivalu reprezentuje dieťa príslušného veku. Škôlkari, školáci, tínedžeri a nakoniec mladé slečny. Dvadsať rokov, dvadsať skutočných živých ľudí. Keď sú už všetci zoradení na pódiu, vyberú zo zaváraninových pohárov tričká s logami príslušných ročníkov Divadelnej Nitry na prsiach a zodpovedajúcim číslom na chrbte. Výstižná a pôsobivá metafora toho, čo robí divadlo stále atraktívnym: je to stále o živých ľuďoch na javisku, ktorí komunikujú so živými ľuďmi v hľadisku. .na dne v pohode
Už cestou k Divadlu A. Bagara si návštevník tohtoročnej Divadelnej Nitry musel všimnúť, že niečo nie je v poriadku. Reklamné pútače, lavičky či stĺpy pouličného osvetlenia boli zabalené v plastickej fólii, zatiaľ čo v blízkosti divadla musel prekračovať (imitované) kanalizačné potrubie. To, čo väčšinou býva odhalené, bolo skryté a to, čo má byť skryté, bolo odhalené. „(Ne)prezraď svoje tajomstvo" bolo mottom 20. ročníka festivalu. Preto aj tie zaváraniny: konzervujeme v nich to najlepšie z našej minulosti. Niečo chceme skryť, na niečo sme, naopak, hrdí.
Toto bol leitmotív festivalu: pokus aspoň na chvíľu ignorovať povrch a preniknúť k skrytým veciam.
Napríklad drsné, priam ikonoklastické nahliadnutie traumatickej histórie v inscenácii varšavského Divadla TR Medzi nami v pohode, ktorá festival otvárala. Niekoľkogeneračná poľská rodina, ktorá žije v súčasnom konzumnom raji reprezentovanom letákmi zo supermarketov, vedie bizarnú, do všetkých smerov rozkošatenú debatu: stará mama (vynikajúca 96-ročná herečka Danuta Szaflarska) spomína na začiatok vojny vo Varšave, ako keby to bolo včera, jej pubertálna vnučka si z toho robí vtipy, matka a tučná suseda sa nadchýňajú tovarom, ktorý si nemôžu dovoliť a do toho všetkého vstupuje slizký režisér, ktorý sa tvári, že to všetko inscenuje. Hru napísala mladá spisovateľka Dorota Maslowska, preplnila ju absurdnými monológmi a vyostrenými dialógmi. Vďaka šikovným hercom a réžii známeho Grzegorza Jarzynu je to presvedčivé, vďaka zaujímavej scéne postavenej na svetelnej animácii je to pôsobivé.
Alebo litovské Divadlo Oskarsa Koršunovasa a ich zhustené a bezprostredné spracovanie Gorkého hry Na dne. Tam, kde Maxim Gorkij videl sociálne problémy, Oskaras Koršunovas počuje otázky a paradoxy samotnej ľudskej existencie. Desať podnapitých „lúzrov" sa svojimi slovami snaží z beznádejných ilúzií vytvoriť skutočnosť, pripíjajú si (spolu s divákmi) „na človeka", rozprávajú o čistej láske a spiritualite. Až kým jeden z nich, krátko pred tým, ako ukončí svoj biedny život, neprednesie Hamletov monológ. Herci sa nám pritom všetkom divákom pozerajú rovno do očí, oslovujú ich priamo, takmer sa ich dotýkajú. A zneistení diváci si nakoniec sami kladú otázky, ktoré kedysi dávno naložili do konzerv a uložili hlboko do komory. .prázdny príbeh a Weissenstein
Menej znepokojujúce, no nemenej zaujímavé boli inscenácie britskej divadelnej skupiny Forced Entertainment a pražského Divadla Komedie. Prázdny príbeh v podaní Forced Entertainment a v réžii Tima Etchellsa bol vlastne naživo predvedený apokalyptický komiks. Na plátne sa striedali obrázky, pod plátnom sedeli štyria herci, ktorí ich „ozvučovali". Príbeh to bol trochu prázdny, zato obrázky skvelé a hovoriaci herci bravúrni.
Weissenstein v réžii Davida Jařaba bol tragikomickou divadelnou adaptáciou novely Johannesa Urzidila. Najzaujímavejšie bolo rozdelenie hlavnej postavy trom hercom, ktorých režisér opatril nadmerne veľkými hlavami. Karel Weissenstein tak debatuje hlavne sám so sebou, pričom len tak mimochodom spôsobí smrť troch ľudí a necíti sa tým príliš vinný. Skvelý bol živý spev Jany Šrajerovej Vébrovej, ako aj nepatetické herectvo predstaviteľov hlavnej postavy. .živé divadlo
V nedeľu poobede stretávam pred divadlom publicistu Martina Leidenfrosta. „Čo sa ti zatiaľ najviac páčilo?" pýtam sa ho. „Lovec jeleňov," odpovedá Martin a dodáva, že najmenej ho oslovilo Na dne a Medzi nami v pohode. Hovorím mu, že u mňa to bolo presne naopak. Lovec jeleňov (páčil sa aj kolegovi Petrovi Scherhauferovi – pozri rámček) sa mi zdal nesúrodý a chaotický, hoci keď som na besede počúval tvorcov inscenácie, uvedomil som si, ako zaujímavo a poctivo o nej premýšľajú.
Divadlo je živé. V každej inscenácii je zakonzervované zvláštne tajomstvo, každé predstavenie je otváraním konzervy priamo pred ľuďmi. A každému chutí niečo iné. Dvadsiata Divadelná Nitra – v divadlách aj v nitrianskych galériách, kinách a na uliciach – pootvárala, čo sa dalo. Dívali sme sa, debatovali sme, stretávali sme sa a (ne)prezrádzali svoje tajomstvá.
Už cestou k Divadlu A. Bagara si návštevník tohtoročnej Divadelnej Nitry musel všimnúť, že niečo nie je v poriadku. Reklamné pútače, lavičky či stĺpy pouličného osvetlenia boli zabalené v plastickej fólii, zatiaľ čo v blízkosti divadla musel prekračovať (imitované) kanalizačné potrubie. To, čo väčšinou býva odhalené, bolo skryté a to, čo má byť skryté, bolo odhalené. „(Ne)prezraď svoje tajomstvo" bolo mottom 20. ročníka festivalu. Preto aj tie zaváraniny: konzervujeme v nich to najlepšie z našej minulosti. Niečo chceme skryť, na niečo sme, naopak, hrdí.
Toto bol leitmotív festivalu: pokus aspoň na chvíľu ignorovať povrch a preniknúť k skrytým veciam.
Napríklad drsné, priam ikonoklastické nahliadnutie traumatickej histórie v inscenácii varšavského Divadla TR Medzi nami v pohode, ktorá festival otvárala. Niekoľkogeneračná poľská rodina, ktorá žije v súčasnom konzumnom raji reprezentovanom letákmi zo supermarketov, vedie bizarnú, do všetkých smerov rozkošatenú debatu: stará mama (vynikajúca 96-ročná herečka Danuta Szaflarska) spomína na začiatok vojny vo Varšave, ako keby to bolo včera, jej pubertálna vnučka si z toho robí vtipy, matka a tučná suseda sa nadchýňajú tovarom, ktorý si nemôžu dovoliť a do toho všetkého vstupuje slizký režisér, ktorý sa tvári, že to všetko inscenuje. Hru napísala mladá spisovateľka Dorota Maslowska, preplnila ju absurdnými monológmi a vyostrenými dialógmi. Vďaka šikovným hercom a réžii známeho Grzegorza Jarzynu je to presvedčivé, vďaka zaujímavej scéne postavenej na svetelnej animácii je to pôsobivé.
Alebo litovské Divadlo Oskarsa Koršunovasa a ich zhustené a bezprostredné spracovanie Gorkého hry Na dne. Tam, kde Maxim Gorkij videl sociálne problémy, Oskaras Koršunovas počuje otázky a paradoxy samotnej ľudskej existencie. Desať podnapitých „lúzrov" sa svojimi slovami snaží z beznádejných ilúzií vytvoriť skutočnosť, pripíjajú si (spolu s divákmi) „na človeka", rozprávajú o čistej láske a spiritualite. Až kým jeden z nich, krátko pred tým, ako ukončí svoj biedny život, neprednesie Hamletov monológ. Herci sa nám pritom všetkom divákom pozerajú rovno do očí, oslovujú ich priamo, takmer sa ich dotýkajú. A zneistení diváci si nakoniec sami kladú otázky, ktoré kedysi dávno naložili do konzerv a uložili hlboko do komory. .prázdny príbeh a Weissenstein
Menej znepokojujúce, no nemenej zaujímavé boli inscenácie britskej divadelnej skupiny Forced Entertainment a pražského Divadla Komedie. Prázdny príbeh v podaní Forced Entertainment a v réžii Tima Etchellsa bol vlastne naživo predvedený apokalyptický komiks. Na plátne sa striedali obrázky, pod plátnom sedeli štyria herci, ktorí ich „ozvučovali". Príbeh to bol trochu prázdny, zato obrázky skvelé a hovoriaci herci bravúrni.
Weissenstein v réžii Davida Jařaba bol tragikomickou divadelnou adaptáciou novely Johannesa Urzidila. Najzaujímavejšie bolo rozdelenie hlavnej postavy trom hercom, ktorých režisér opatril nadmerne veľkými hlavami. Karel Weissenstein tak debatuje hlavne sám so sebou, pričom len tak mimochodom spôsobí smrť troch ľudí a necíti sa tým príliš vinný. Skvelý bol živý spev Jany Šrajerovej Vébrovej, ako aj nepatetické herectvo predstaviteľov hlavnej postavy. .živé divadlo
V nedeľu poobede stretávam pred divadlom publicistu Martina Leidenfrosta. „Čo sa ti zatiaľ najviac páčilo?" pýtam sa ho. „Lovec jeleňov," odpovedá Martin a dodáva, že najmenej ho oslovilo Na dne a Medzi nami v pohode. Hovorím mu, že u mňa to bolo presne naopak. Lovec jeleňov (páčil sa aj kolegovi Petrovi Scherhauferovi – pozri rámček) sa mi zdal nesúrodý a chaotický, hoci keď som na besede počúval tvorcov inscenácie, uvedomil som si, ako zaujímavo a poctivo o nej premýšľajú.
Divadlo je živé. V každej inscenácii je zakonzervované zvláštne tajomstvo, každé predstavenie je otváraním konzervy priamo pred ľuďmi. A každému chutí niečo iné. Dvadsiata Divadelná Nitra – v divadlách aj v nitrianskych galériách, kinách a na uliciach – pootvárala, čo sa dalo. Dívali sme sa, debatovali sme, stretávali sme sa a (ne)prezrádzali svoje tajomstvá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.