Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Vlastne som sa potešil, keď mi moja známa povedala: „Bývalý premiér Topolánek súhlasil, že poskytne rozhovor, ale jediný český novinár, ktorému dôveruje, ste vy.“ Mirek Topolánek po tom, čo prestal byť premiérom, veľa rozhovorov nedáva. Má na to mnoho dôvodov, od všeobecnej naštvanosti na novinárov, ktorí sliedili v jeho rodinnom živote cez znechutenie politikou až po podozrenie z korupčných káuz, ktorých sa za obdobie jeho vlády vynára určite viac, než je mu príjemné.

Topolánek si aj preto dal vopred podmienku – budeme sa rozprávať len o Julii Tymošenkovej a plynovej kríze a o Východnom partnerstve, čiže dvoch kľúčových veciach českého predsedníctva v Európskej únii, teda toho, čo Klaus a Paroubek Topolánkovi z polroka predčasne ukončeného predsedníctva ponechali.
Bola streda, u nás v Česku deň svätého Václava, čiže národného katolíckeho svätca, ale keďže Česi zďaleka nie sú katolíci, volá sa to oficiálne Deň českej štátnosti. Čo je, s prepáčením, dosť hlúpe, pretože štátnosť v poňatí Václava bola, že sme sa pripojili k nemeckej ríši a ako vstupný poplatok platili vozmi striebra a stádami volov. V mierne pozmenenej forme sa to však deje aj dnes, takže vlastne je ten štátny sviatok pomerne na mieste.
Topolánek vybral na pol desiatu Cafe Lamborghini, v susedstve synagógy a Kafkovho pomníka, päť minút chôdze od pražského Staromestského námestia. Bol som tam o dvadsať minút skôr, pre istotu, a tak som si povedal, že sa ešte naraňajkujem. Servírka odsúhlasila, že vajíčka budú o desať minút, takže sa v pokoji najem. Lenže o desať minút neboli vajíčka, ale Topolánek, s malým počítačom pod pazuchou, opálený, usmievavý, v pohode. Možno sa už tešil na prechádzku so svojím malým dieťaťom, ktoré má s Luciou Talmanovou, najkrajšou poslankyňou minulého parlamentu a možno všetkých parlamentov, čo sme od roku 1990 mali.
Dojedol som vajíčka, ktorá mi servírka priniesla už do sklom oddelenej časti kaviarne, kde bolo o dosť tichšie. „Tu je taká moja kancelária,“ povedal Topolánek, kým čašníčka priniesla kávu a čaj, kombináciu, ktorú si zrejme český expremiér dáva často. Potom som vytiahol diktafón a obaja sme sa pätnásť, dvadsať minút venovali tomu, kvôli čomu sme sa zišli. Programu Východného partnerstva Európskej únie a šestice krajín na východ od nej, ktorý sa teraz Poliaci na druhom summite vo Varšave pokúšajú resuscitovať, a tiež Julii Tymošenkovej a jej súdu za plynovú dohodu z počiatku roku 2009. Teda za dohodu, pri ktorej Topolánek ako jeden z mála ľudí bol, pretože sa o to v pozícii predsedu Európskej rady musel postarať. Topolánek v tom mal veľmi jasno, povedal, že Tymošenková podpísala len to, čo musela, a „správala sa veľmi statočne“. To, že vtedy vyhrali Rusi, nepopieral ani Topolánek, ale podľa neho to inak dopadnúť nemohlo. „Mojím cieľom bolo, aby to nedopadlo 0:10 v neprospech Ukrajiny,“ uviedol a celý proces s Tymošenkovou označil na politický.
Zaujímavá bola aj realistická skepsa voči Východnému partnerstvu, keď povedal, že južný smer bude pre Úniu asi vždy dominantnejší a že pri súčasných problémoch stráca Únia silu ovplyvňovať také veci, ako je zmierňovanie diktátorského režimu v Bielorusku. Potom sme sa rozprávali ešte o Gruzínsku a Azerbajdžane, kde miestneho diktátora Alijeva mladšieho takmer chválil, so slovami, že niekam sa demokracia európskeho strihu jednoducho vyviezť nedá.
Potom som vypol diktafón a prišla oveľa zaujímavejšia časť rozhovoru, ktorá, samozrejme, nie je publikovateľná ani v tejto podobe. Základný dojem z nej však bol, že oproti mne sedí skutočne veľký politik, ktorý bol predčasne odstránený, ale aj tak stačil vyrásť. Na štátnika, akých česká politika mala a má maximálne zopár.
Podľa toho, čo rozprával, to vyzeralo, že po návrate do politiky netúži a na dobrý, spokojný život, v ktorom odovzdáva len to, čo sa naučil, ju už nepotrebuje. Keď rozprával o okamihoch po havárii poľského prezidenta Lecha Kaczynského, vyslovil kľúčovú vetu celého predpoludnia: „Uvedomil som si vtedy, že mňa síce politicky zarezali, ale že mám vlastne šťastie. Že žijem...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite